John Henry Newman: svedok pravdy katolíckej viery

V nedeľu 13. októbra pri slávnostnej sv. omši na svätopeterskom námestí pápež František vyhlásil za svätých päť príkladných členov Cirkvi, medzi nimi anglického konvertitu a kardinála John Henryho Newmana (1801-1890). V nasledujúcich riadkoch prinášame jeho krátky životopis.

John Henry Newman sa narodil 21. februára 1801 v Londýne v rodine bankára vyznávajúcej anglikánsku vieru, tak ako prevažná väčšina anglickej spoločnosti v tom čase. Bol najstarším zo šiestich súrodencov. Na začiatku svojho dospievania, v pätnástich rokoch, zažil dôležitú milosť vnútorného obrátenia. Vo svojom životopise sa neskôr vyznal, že táto milosť mu na celý život sprostredkovala vedomie živej prítomnosti Boha. O rok neskôr po tejto udalosti Newman začal študovať na univerzite v Oxforde. Nadobudol skvelé klasické vzdelanie a znalosť anglickej histórie, teológie, filozofie a literatúry. Po ukončení štúdia získal ako 21-ročný prestížne štipendium, ktoré mu zaručovalo miesto a život na univerzite v pozícii rezidujúceho učenca so stálym príjmom. Rozhodol sa zasvätiť život službe Bohu v celibáte. O tri roky neskôr prijal hodnosť kňazstva v Anglikánskej cirkvi a zostal pôsobiť na univerzite v Oxforde ako pedagóg, neskôr aj ako jeden z univerzitných kazateľov a ako duchovný správca univerzitného kostola Svätej Panny Márie. V Oxforde prežil vyše dvadsať rokov.

Newman zameral svoje štúdium na patristickú teológiu, teda na diela latinských a gréckych cirkevných otcov, ku ktorým si našiel silný vzťah už v školských laviciach. Smelo o ňom možno tvrdiť, že vo svojej dobe patril v tejto oblasti k najväčším odborníkom. Popritom vo svojom postavení univerzitného profesora (tútora) rozvíjal svoje predstavy o vzdelaní a výchove. Základom Newmanovej pedagogickej vízie bol osobný rozmer výchovno-vzdelávacieho procesu, alebo osobný vplyv učiteľa na študenta. V anglikánskej cirkvi sa už v tom čase stal známym ako vynikajúci kazateľ, ktorého kázne prebúdzali svedomie poslucháčov a účinne ich povzbudzovali k obnove živej viery. 

Pod Newmanovým vedením sa v 30. rokoch 19. storočia medzi niektorými pedagógmi a absolventmi oxfordskej univerzity sformovalo duchovné krídlo so záujmom o kresťanský život podľa pravého učenia apoštolov a cirkevných otcov. Z tohto krídla vyrástlo Oxfordské hnutie náboženskej obnovy zamerané pôsobením na celú anglikánsku cirkev. Členovia hnutia sa prihovárali anglickej verejnosti prednáškami, kázňami a sériou populárno-náučných traktátov, podľa ktorých sa Oxfordské hnutie občas nazýva aj Traktátové hnutie. Jeho cieľom bola obnova anglikánskej cirkvi návratom k jej apoštolským a katolíckym koreňom.

Svoju pastoračnú, publicistickú a teologickú činnosť vyvíjal Newman s jediným zámerom—aby šíril a zveľaďoval anglikánsku vieru, o ktorej bol presvedčený, že sa napriek všetkým chybám najviac približovala viere cirkevných otcov. V procese svojho osobného duchovného rastu si však začal stále jasnejšie uvedomovať, že reformovaná cirkev v Anglicku je učeniu cirkevných otcov vzdialená, kým ideál cirkevného spoločenstva, ktorý otcovia podávajú, je stelesnený v cirkvi Katolíckej, s ktorou Newman ako anglikánsky teológ roky viedol vyčerpávajúcu polemiku. Jeho dramatický zápas s hlasom svedomia, ktorý ho viedol do Katolíckej cirkvi, trval niekoľko rokov. Na jar v roku 1845 sa rozhodol napísať knihu, v ktorej sa pokúsil vyriešiť svoje zostávajúce ťažkosti ohľadom problematických doktrín Katolíckej cirkvi – tradície, neomylnosti Cirkvi, postavenia pápežského úradu a Mariánskej úcty. Výsledok bol jeho slávna Esej o vývine kresťanskej doktríny. Ako napísal v jej úvode, v procese písania dospel k vnútornej istote o pravdivosti katolíckej viery. Vzápätí pri prvej príležitosti vstúpil do Katolíckej cirkvi bez toho, aby knihu dokončil; stalo sa tak 9. októbra 1845. Keďže v tom čase katolíci v Anglicku nemali možnosť štúdia a pôsobenia na anglických univerzitách, Newman opustil Oxford a s ním aj svojich anglikánskych priateľov, svoje miesto v Oxfordskom hnutí aj vplyv a postavenie v anglikánskej cirkvi.

Pri vstupe do Katolíckej cirkvi bol Newman práve v polovici života; mal 44 rokov. Približne rok sa pripravoval v Ríme na kňazskú vysviacku. Po návrate do Anglicka založil kongregáciu sv. Filipa Neriho, zameranú na komunitný život kňazov, výchovu mládeže a službu chodobným. Táto kongregácia pôsobí v Anglicku dodnes.

Niekoľko rokov po vstupe do Katolíckej cirkvi Newmana oslovili predstavitelia írskej cirkevnej hierarchie s ponukou stať sa rektorom novovznikajúcej katolíckej univerzity v Írsku. Prednášky, v ktorých rozvinul svoje pedagogické predstavy o charaktere univerzitného vzdelania, publikoval v knihe s názvom Idea Univerzity. Neskôr túto knihu označil za jedno z trojice svojich nosných diel; tými ďalšími sú spomínaná Esej o vývine kresťanskej doktríny z roku 1845 a Esej k pomoci pravidiel súhlasu z roku 1870. Jeho azda najslávnejšou knihou je však autobiografia s názvom Apologia pro vita sua (Na obranu svojho života – vyšla v týchto dňoch v slovenčine v Spolku svätého Vojtecha) z roku 1865, v ktorej Newman opisuje svoje súvislé hľadanie pravdy v živote, osobný náboženský vývin a cestu do Katolíckej cirkvi. Je to naozaj unikátne dielo, ktoré viacerí čitatelia prirovnávajú k Augustínovým Vyznaniam.

Newman sa po zbytok života venoval v prostredí svojho oratória bohatej korešpondencii s ľuďmi, ktorí ho listoch prosili o pomoc zorientovať sa vo viere, venoval sa duchovnému vedeniu, písal rozličné texty na obhajobu Katolíckej cirkvi a učenia pred rozličnými útokmi — vrátane obrany dogmy I. Vatikánskeho koncilu o neomylnosti pápežského učiteľského úradu — a tvoril texty pre osobnú zbožnosť ako modlitby, litánie, krížové cesty. V roku 1879 ho pápež Lev XIII menoval kardinálom. Dožil sa  požehnaného veku, pričom sa v starobe po všetkých tých životných zápasoch tešil všeobecnej obľúbenosti v anglickej verejnosti. Zomrel v povesti svätosti v roku 1890 vo veku 89 rokov.

Anglického kardinála často označujú za veľkého predchodcu náboženskej obnovy v Katolíckej cirkvi v 20. storočí, ktorá vyvrcholila na II. vatikánskom koncile v rokoch 1962-1965. Jeho život a dielo dôkladne poznali dvaja najvýznamnejší francúzski teológovia na koncile: Yves Congar a Henri de Lubac. Konštitúcia o Božom Zjavení Dei Verbum, ktorú koncipoval Yves Congar je veľmi zreteľne inšpirovaná prácami kardinála Newmana. Preto myslenie a dielo Johna Henryho Newmana možno vnímať ako jeden z duchovných zdrojov II. vatikánskeho koncilu. V tomto duchu sa na samotnom koncile vyjadril aj pápež Pavol VI., keď koncil v jednom zo svojich príhovorov nazval „Newmanovou hodinou.“

Pápež Benedikt XVI. 16. septembra 2010 vyhlásil Johna Henryho Newmana za blahoslaveného. Od 13. októbra 2019 ho vďaka pápežovi Františkovi smieme uctievať ako svätca Katolíckej cirkvi.

Ján Dolný, OSB