Synodalita a jej perspektívy
Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/2023 v prílohe Synodálna cesta.
I) Synodalita a teológia Božieho ľudu
Pastorálna konštitúcia II. vatikánskeho koncilu Gaudium et Spes zdôrazňuje schopnosť Božieho ľudu rozpoznať „pravé znamenia prítomnosti Boha a jeho úmyslov v udalostiach, požiadavkách a túžbach, na ktorých má účasť spolu s ostatnými ľuďmi našich čias. […] Viera totiž stavia všetko do nového svetla a odhaľuje Boží úmysel o celkovom povolaní človeka, a tak vedie myseľ k plne ľudským riešeniam“ (č. 11). Synodalita je logickým vyústením a aktualizáciou teológie Božieho ľudu.
Prípravný dokument vyzval v tomto duchu diecézy celého sveta k synodálnym procesom, „v ktorých sú biskupi povolaní rozlišovať, čo Duch hovorí Cirkvi – nie sami, ale počúvajúc Boží ľud“ (č. 14). A dodáva, že v synodálnej Cirkvi „sa má každý, čo naučiť. Veriaci ľud, biskupský zbor, biskup Ríma: každý v počúvaní tých druhých; a všetci v počúvaní Ducha Svätého, ‚Ducha pravdy‘ (Jn 14, 17), aby spoznali, čo on ‚hovorí cirkvám‘ (Zjv 2, 7)“ (č. 15).
II) Synodalita ako úkon viery, nádeje a lásky Božieho ľudu
Synodalita je predovšetkým úkonom viery celého Božieho ľudu v počúvaní, v dialógu a v rozlišovaní. Zároveň je úkonom nádeje, ktorá oživuje zoči-voči znechuteniu. A predovšetkým je úkonom lásky, pri ktorom Duch Svätý rozpaľuje evanjelizačný oheň: „či nám nehorelo srdce?“ (Lk 24, 32). Synodalita v tejto perspektíve znovu objavuje Boží ľud ako teologické miesto (locus theologicus), v úkone „teologických“ čností (virtutes theologicae).
1) Úkon viery Božieho ľudu
Synodálne procesy sú úkonom viery svätého Božieho ľudu, opierajúc sa o jeho zmysel pre vieru (sensus fidei). Synodalita najmocnejšie chráni pred svojvôľou, autoreferencialitou, ideologizáciou a v konečnom dôsledku pred herézou. Uskutočňuje sa tak pápežovo kritérium priority celku nad časťou Božieho ľudu (Evangelii gaudium,č. 234 nasl.). Práve synodálna spiritualita celku Božieho ľudu prekonáva aj neevanjeliové dialektiky medzi klérom a laikmi.
a) Objektívne a subjektívne hľadisko viery
Viera má objektívne a subjektívne hľadisko. Teologicky najlepšie uchopíme perspektívu synodality v subjektívnom rozmere viery. Pomôžem si prenikavou analýzou, ktorú podáva Piero Coda: „Cirkev sprostredkúva objektívne Božie zjavenie v kánone Svätých písem, interpretovaných Magistériom a v sviatostných znakoch, uskutočňovaných ministeriálnym kňazstvom. Toto sprostredkovanie je objektívne účinné pôsobením Ducha Svätého a spôsobuje, že samotná udalosť Ježiša Krista ukrižovaného a vzkrieseného sa stáva súčasnou každej dobe a prítomnou na každom mieste. Nejde tu len o verbálne sprostredkovanie, ale o reálne a podstatné, ktoré má svoju plnú účinnosť v eucharistickej prítomnosti Krista. Objektívne sprostredkovanie samo v sebe zahŕňa, vzbudzuje a usmerňuje subjektívne sprostredkovanie viery, ktorá ho prijíma a živí sa ním. Bez správneho a uživotneného subjektívneho prijatia (receptio) objektívneho podania (traditio) sa udalosť Ježiša Krista nestáva prítomnou dnes, pre nás a pre svet. Aj toto subjektívne sprostredkovanie alebo receptio spôsobuje Duch Svätý.“
Synodalita odhaľuje mocným spôsobom práve subjektívny aspekt viery v prežívanej skúsenosti Božieho ľudu, vo viacrozmernom bohatstve jednotlivcov i spoločenstiev povolaných k svätosti, v rozličných obdobiach, kultúrach, aktuálnych citlivostiach a ťažkostiach a výzvach doby. Ba v synodalite počúvame aj tých vzdialených, ktorí majú ťažkosť urobiť úkon viery, aby sme kráčajúc s nimi, pochybujúc s pochybujúcimi, v solidarite s nimi a pre nich skúmali, ako im hlásať Evanjelium, aby mohli ľahšie správne a uživotnene prijať spásonosnú objektívnu udalosť Ježiša Krista ukrižovaného a vzkrieseného.
b) „Premýšľajúca teológia“ a „žitá teológia“
„Premýšľajúca teológia“ (scientia fidei) objektivizuje obsah viery racionálne. Objektívny obsah viery sa však obohacuje o subjektívne hľadisko viery, ktorý tvorí „prežívanú teológiu“ (scientia amoris). V tomto zmysle je synodalita najoživujúcejším prostredím pre každého teológa, aby jeho teológia mohla byť nielen pravdivá a v súlade s objektívnym Pokladom viery, ale aj príťažlivá a účinná v živote a pre život, osvecujúca mysle a rozpaľujúca srdcia, v spojení teologickej dynamiky fides et ratio a teologickej dynamiky fides et amor.
Teológia sa v tejto perspektíve stáva službou žitej viere Božieho ľudu. Synodalita je aj mocným prostriedkom pre pastierov, aby Poklad viery stále nanovo uživotňovali a udnešňovali v živote jednotlivcov i spoločenstiev. Treba byť pozorní na vernosť objektívnemu Pokladu viery. No jeden z hlavných dôvodov neúčinnosti evanjelizácie je aj nedostatočná pozornosť na tento subjektívny rozmer (porov. Gaudium et Spes, 43). Čítať synodálne syntézy znamená „vstúpiť na svätú pôdu Božieho ľudu“. Treba si v bázni zobuť obuv a učenlivo načúvať a vnímať hlas Ducha Svätého v čítaní syntéz, v dialógu o nich, prehlbovaní nastolených tém a v rozlišovaní.
c) Perspektívy synodality v hľadaní prepojenia života a viery
Syntéza zdôrazňuje častú nezrozumiteľnosť kresťanského posolstva: „Jazyk i obsah hlásania je príliš vzdialený od jazyka a záležitostí reálneho života, ktorými sa zaoberá súčasný človek.“ Ide o to, „aby naše hlásanie malo bezprostrednejší kontakt so životom súčasného človeka, so súčasnou kultúrou, a tým, na čo je dnes človek citlivý. V tomto zmysle by mala naša reč „zľudovieť“, teda byť v láske blízko ľudu a tomu, čím žije. […] Podľa účastníkov konzultácií kázeň či homília má byť inšpiratívna pre každodenný život… Je teda potrebné objaviť a ohlasovať Evanjelium ako ‚svetlo pre život‘.“ Náš ľud najviac zakúša a rozpoznáva synodalitu zvlášť aj v spiritualite ľudu (tzv. ľudová nábožnosť), kde zažíva najviac existenciálne prepojenie viery a života v kultúrnej tvorivosti.
2) Synodalita v obnovenom úkone lásky a nádeje
Hlavná perspektíva synodality je v spúšťaní synodálnych procesov ako semienok, ktoré môžu rásť v čase, rozvíjať sa a prinášať ovocie. Skúsenosť synodality najviac presvedčuje o jej účinnosti, takže vzniká túžba osvojiť si ju natrvalo ako štýl života.
Synodalita objavuje, ako sa konkrétne integruje krehkosť v pretváraní vlastného života v prijímaní objektívneho daru milosti, teda na ceste svätosti. Synodálna skúsenosť je preto aj skúsenosťou obnovenej nadprirodzenej lásky, horiacich sŕdc, ochotných k misii evanjelizácie sveta. Evanjelizácia sa stáva totiž najúčinnejšou vtedy, keď je ovocím autenticky prežitej skúsenosti viery učeníka-misionára.
Synodalita je v konečnom dôsledku aj úkonom božskej alebo teologickej čnosti nádeje. Pápež František naznačil, že cieľom synody je „dať vypučať snom, vzbudiť proroctvá a videnia, dať rozkvitnúť nádejam, podnietiť dôveru, obviazať rany, previazať vzťahy, vzbudiť úsvit nádeje“ (Prípravný dokument, č. 32). Väčšina účastníkov svedčí o sile atmosféry na synodálnych stretnutiach, charakterizovanej prijatím, bezpečím, pokojom, radosťou, nádejou, tvorivosťou a povzbudením.
Chcel by som zakončiť jedným takýmto proroctvom, ktoré bolo veľmi silným vyjadrením perspektívy odvahy a nádeje pre synodalitu do budúcnosti. Toto proroctvo je vybrané z jednej z farských syntéz v našej arcidiecéze a najlepšie vyjadruje, ako sa synodálny úkon viery, nádeje a lásky stáva obnoveným životom: „Život sa jednoducho derie dopredu, prebúdza sa, rodí, tvorí a len tak živé telo Cirkvi v plnosti prežíva a existuje. Každé spoločenstvo Cirkvi by malo vedieť dávať život ako matka svojmu dieťaťu, nebyť uzavreté, prinášať obetu a nemalo by zostať spokojné samo so sebou. Preto cítime túžbu a povolanie k novému životu aj za cenu, že to staré zanikne a odumrie. To staré, čo sme mali tak radi, ale sebecky, pretože sme si prisvojili stav, ktorý nám vyhovoval a nechceli sme ho meniť. To však je v rozpore so Svätým písmom: ‚Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium!‘ Prebúdzajte k životu, dávajte život. A to robíme málo. Ale aspoň túžime po stále rodiacej sa Cirkvi.“
Záver
Synodálne procesy sú v prvom rade úkonom „teologických“ čností viery, nádeje a lásky svätého Božieho ľudu, ktorý má zmysel pre vieru (sensus fidei), a Boží ľud sa v synodalite ukazuje byť teologickým miestom (locus theologicus). Toto teologické miesto ponúka viacrozmerné bohatstvo subjektívneho úkonu viery jednotlivcov i spoločenstiev, kultúrnej tvorivosti viery, v ktorej sa každý môže niečo naučiť. Pastieri a teológovia môžu na tomto teologickom mieste nachádzať mocnú inšpiráciu, aby sa ich pastierska a teologická služba v správnom rozlišovaní stávala službou stále účinnejšou, uživotnenou a udnešnenou pre Boží ľud.
Prednáška odznela na medzinárodnej konferencii Synodálna obnova života a misie Cirkvi: myslenie, spiritualita, rozlišovanie 21. októbra 2022 v Bratislave. (Krátené)
Juraj Vittek
Bibliografia:
Coda, P. Editoriale. In: Cristologia tra questioni e prospettive. PATH. Roma: LEV, 2003, zv. 2, s. 273 – 276.
Léthel, F.-M. Connaître l’Amour du Christ qui surpasse toute connaissance. La Théologie des Saints. Venasque: ed. du Carmel, 1989.
Pavol VI. Gaudium et Spes. Dogmatická konštitúcia II. vatikánskeho koncilu [online], 1964 [cit. 21. 10. 2022]. Dostupné na internete: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/druhy-vatikansky-koncil/c/gaudium-et-spes.
Pavol VI. Generálna audiencia. 30. október 1968 [online]. Rím: LEV, 1968 [cit. 20. 10. 2022]. Dostupné na internete: https://www.vatican.va/content/paul-vi/it/audiences/1968/documents/hf_p-vi_aud_19681030.html.
Pavol VI. Homília jeho Svätosti pápeža Pavla VI. Slávnostná koncelebrácia na ukončenie «Roka viery» pri 19. storočnici mučeníctva apoštol Petra a Pavla [online]. Rím: LEV, 30. jún 1968 [cit. 20. 10. 2022]. Dostupné na internete: https://www.vatican.va/content/paul-vi/it/homilies/1968/documents/hf_p-vi_hom_19680630.html.
Pavol VI. Lumen gentium. Dogmatická konštitúcia II. vatikánskeho koncilu [online], 1964 [cit. 21. 10. 2022]. Dostupné na internete: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/druhy-vatikansky-koncil/c/lumen-gentium.
Pavol VI. Petrum et Paulum apostolos [online]. Roma: LEV, 22. február 1968 [cit. 21. 10. 2022]. Dostupné na internete: https://www.vatican.va/content/paul-vi/it/apost_exhortations/documents/hf_p-vi_exh_19670222_petrum-et-paulum.html.
Vittek, J. Syntéza zo synodálnych konzultácií [online], s. 4. Bratislava: Bratislavská arcidiecéza 2022 [cit. 20. 10. 2022]. Dostupné na internete: https://synoda.abuba.sk.
Vittek, J. La teologia simbolica come fonte del pensiero teologico-filosofico nella prospettiva del Corpus Areopagiticum. Thesis ad Doctoratum in Philosophia totaliter edita. Roma: EDUSC, 2015.