Téma emócií v rámci trvalej formácie. Skúsenosti zo Školy formátorov v Krakove

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 02/2022.

Tento text voľne nadväzuje na článok z minulého čísla, kde som sa zameral na tému identity.

Emócie ako filtre

Medzi prvými témami, ktorými sme sa v Škole formátorov zaoberali, bola aj téma emócií. Opäť im boli venované prednášky, skupinové workshopy a boli tiež zdôraznené v rámci lectio divina, hoci sme pokračovali v príbehu apoštola Petra na základe textov Písma. Na stretnutiach skupín sa ukázalo, že máme nejaké teoretické vedomosti o emóciách, tušíme, že by nám mohli pomáhať na ceste duchovného života, ale detailnejšie nás to predtým nikto neučil a sami sme v tom skôr tápali.

Jedno z krátkych cvičení nám to umožnilo zakúsiť. Vedúci našej skupiny nás poprosil, aby sme si napísali 4 otázky: Čo vidíš? Čo si myslíš? Čo cítiš? Po čom túžiš? Potom si sadol trochu bokom chrbtom k nám, na hlavu si dal kapucňu a naklonil sa trochu dopredu. Viac inštrukcií sme nedostali. Chvíľu sme boli vystavení tomuto statickému predstaveniu. Vedúci sa potom vrátil medzi nás a vyzval nás, aby sme zdieľali svoje odpovede – všetci najprv na prvú otázku, potom na druhú… Odpovede boli niekedy úplne protikladné, veľmi sa líšili. Niekto v tom výjave videl bezdomovca, ktorý v ňom vzbudzoval ľútosť a solidaritu, iný skrývajúceho sa darebáka, takže pociťoval skôr strach a mal chuť utiecť, ďalší jednoducho videl postavu v zvláštnej polohe a bol iba zvedavý. Vedúci skupiny odpovede nijako nehodnotil a na konci nás vyzval k celkovej reflexii tohto cvičenia. Vyjadrovali sme to, čo bolo z našich odpovedí zrejmé, čo nám ukázali: že v našom vnímaní sú veľké rozdiely, máme tendenciu vkladať doň svoje interpretácie. Ja som si uvedomil, že takto je to v mnohých situáciách: zmyslami vnímame tú istú skutočnosť, ale odlišné filtre našich emócií a presvedčení spôsobia, že na pódiu vedomia každého sa odohráva iné divadlo, s odlišným zmyslom a inou emocionálnou atmosférou.

V bežnom živote si však zložitosť procesu vnímania neuvedomujeme a obsah svojho vedomia jednoducho stotožňujeme s realitou. A preto sa niekedy čudujeme, že iní tú istú situáciu vnímajú odlišne, alebo sme prekvapení sami sebou – svojou náladou, svojimi reakciami. Mali sme nejaké (často nevedomé) očakávania týkajúce sa druhých, seba alebo Boha – a nenaplnili sa.

Prednášky o emóciách

Na tému emócií sme mali kvalitné prednášky spojené s diskusiami. Našimi prednášajúcimi boli traja rehoľníci: palotín Bogusław Szpakowski, jezuita Józef Augustyn a albertínka Beata Zarzycka. U nás je asi najviac známy Józef Augustyn, mnohé jeho knihy sú preložené do slovenčiny alebo češtiny. Bogusław Szpakowski viedol moju skupinu, kde sme na workshopoch veľmi ocenili nielen jeho skúsenosti kňaza, ale aj terapeuta. Sestra Beata nás zaujala nielen tým, že ako žena prednášala mužskému kolektívu. Tému emócií dokázala podať fundovaným, ale pritom veľmi prístupným spôsobom. Ako členka katedry psychológie sa počas trvania Školy stala prorektorkou katolíckej univerzity v Lubline. Myšlienky našich prednášajúcich občas doplním aj o podnety z iných zdrojov.

Čo sú to teda emócie? Bez zachádzania do detailov môžeme povedať, že emócia je stavom vnútorného (psychického) prežívania, ktoré môžeme zachytiť prostredníctvom vedomia. Tento stav je spojený s určitou mierou príjemnosti alebo nepríjemnosti a líši sa od kognitívnych (sféra poznania) a volitívnych (sféra rozhodovania) stavov. Emóciám sa pripisuje subjektívnosť a vždy sú s nimi spojené telesné prejavy.

Z hľadiska evolúcie môžeme emocionalitu chápať ako stredný vývojový stupeň adaptácie živého tvora na prostredie – je niekde medzi vegetatívnou úrovňou reakcií a racionalitou. Psychológovia rozlišujú niekoľko (najčastejšie 5 – 7) základných emócií a potom celé spektrum (200 – 300) ďalších, pričom si všímajú aj jemnejšie rozdiely. Cieľom je predovšetkým porozumenie emóciám ako špecifickej reči, vďaka ktorej môžeme lepšie poznať sami seba aj druhých. Západná kultúra totiž príliš vyzdvihuje úlohu rozumu a emóciám skôr nedôveruje, podceňuje ich. Považuje ich za iracionálne – rozum by mal emócie ovládať. Taký prístup vedie k potláčaniu emócií. Zaujímavé je, že túto nevyváženosť začína potvrdzovať aj samotná dôsledná racionalita, teda vedecké výskumy jej fungovania. Racionalita nás nielen zaplavuje myšlienkami, ale dokáže rýchlo vytvárať aj argumenty na ich potvrdenie, ak nás myšlienky prekvapia a vzbudia v nás pochybnosti. Preto je také náročné byť objektívny k  samému sebe. Pre emócie sa nemôžeme rozhodnúť, nemáme nad nimi vôľovú kontrolu. Vzhľadom na to sú ako úprimný priateľ, ktorý pravdivo zrkadlí náš skutočný stav. Problémom je to, že sa nám prihovárajú jazykom, ktorý sme sa neučili v žiadnej škole. Z radosti sa tešíme, ale čo s hnevom, zaľúbenosťou, žiarlivosťou? Preto máme tendenciu posudzovať emócie ako dobré a zlé, želateľné a neželateľné a niektoré chceme vôľou skrotiť alebo aktivizmom prehlušiť. Čo je ale lepšie: mať sám pred sebou peknú fasádu, za ktorou sa hromadí haraburdie, alebo sa tešiť z dobrodružstva rastu, z cesty, na ktorej sa učíme z chýb, ale na ktorej nás neprekvapia kostlivci v skrini?

Emócie majú dve základné funkcie: energetickú a informačnú. Energetická funkcia znamená, že ľudská činnosť je v konečnom dôsledku motivovaná a „uvádzaná do pohybu“ emocionálne. Idea, ktorá je len prostým faktom, nijako nepôsobí, k činu vedie až vtedy, keď vzbudí nejakú emóciu. Tento význam naznačuje aj etymológia slova: má korene v latinských slovách ex + movere (hýbať, rozhýbať). Informačná funkcia znamená, že emócie nám ponúkajú lepšie sebapoznanie, chcú nám ukázať také aspekty nás samých, ktoré si ešte neuvedomujeme, ale pritom ovplyvňujú naše prežívanie a konanie.

Ako porozumieť reči emócií a ako ich spracovávať

Velikáni duchovného života od počiatkov Cirkvi hovoria, že hoci je Boh tým magnetom, ktorý nás priťahuje na duchovnej ceste, začiatkom a stálym dôležitým prvkom na tejto ceste je sebapoznanie.

V detstve a v čase dospievania sme boli obklopení emóciami druhých a špecifickými situáciami, na základe ktorých sme si osvojili isté spôsoby reagovania na situácie ako takmer automatické (napríklad strach alebo odvaha…). V dospelosti sa môžeme rozhodnúť lepšie porozumieť jazyku emócií a primeranejšie využívať ich energiu. Spracovanie emócie má tieto fázy: uvedomiť si emóciu v tele a vo vnímaní svojho vnútra, zostávať s ňou (neutekať pred ňou), dovoliť jej, aby prebiehala, pomenovať ju a porozumieť jej posolstvu, zvážiť nasmerovanie jej energie.

V minulosti sa na pomenovanie emócií používalo slovo passiones (prekladané ako vášne). Má korene v latinských slovách passio, pati (trpieť, znášať, označuje to, čo sa nedeje z rozhodnutia človeka, ale dolieha to naňho). Bol to spôsob, ako upozorniť na to, že silné emócie môžu obísť vôľu a viesť nás ku konaniu, ktoré neskôr oľutujeme. Dnes také prejavy voláme afekty.

Rozpoznávanie emócií sa nedeje automaticky, potrebujeme sa v ňom cvičiť a vytvoriť si naň podmienky: ticho a čas, rozhovor s druhým človekom alebo písanie emočného denníka. Vďaka stíšeniu sa môžeme lepšie sústrediť, pokojná reflexia pomôže zahliadnuť aj tie procesy v nás, ktoré inak unikajú našej pozornosti, rutinná činnosť ako rekreačný beh môže prispieť k tomu, aby vnútorné prežívanie dostalo priestor, aby sa emócie vyplavili a nezostávali potlačené pod vrstvou aktivít, ktoré si vyžadujú našu pozornosť. Písanie emočného denníka je takým druhom sebareflexie, ktorý je zameraný na rozpoznanie emócií a ich úlohy v prežívaní a rozhodovaní. Prípravou na také písanie môže byť vedomé zoznamovanie sa s emóciami napríklad prostredníctvom kartičiek, ktoré ukazujú príslušný výraz tváre a pomenúvajú hlavné posolstvo danej emócie. Čas je dôležitý faktor odstupu, lebo pomôže zastaviť automatickú tendenciu k činu a vytvoriť priestor na spracovanie emócie (zhlboka sa nadýchnuť, vyspať sa na to…). Rozhovor mi môže pomôcť formulovať, čo sa vo mne deje, a ponúknuť mi iné perspektívy než tie, ktoré sa mi zdajú ako jediné možné.

Spracovanie emócie môžeme uviesť na príklade hnevu. Z kartičiek emócií si môžem občas pripomenúť, o čom je hnev: znamená, že vnímam neprávosť a stojím pred výzvou nájsť jej pôvodcu, obviniť ho a potrestať. Z tohto hľadiska je účel hnevu dobrý a užitočný – je ním nastoliť a udržať spravodlivosť. Problematickým aspektom hnevu je to, že vzhľadom na subjektívne filtre vnímania a z nich vyplývajúce skreslenia uvedené na začiatku býva automatická rýchla reakcia podnietená hnevom často neúčinná a namiesto podpory spravodlivosti rozširuje nespravodlivosť. To neznamená, že hnev je zlý. Dôležitým postojom hneď na začiatku je akceptovanie emócie, ktorú si uvedomíme. Môžem si v duchu pokojne povedať: Tak, teraz som nahnevaný, priznávam si to a prijímam sám seba ako nahnevaného. Vďaka tomuto prijatiu sa môžem vyhnúť dvom podvedomým chybným tendenciám: stotožneniu sa s emóciou alebo jej potlačeniu. Stotožnenie znamená, že namiesto toho, aby ja som mal hnev, hnev má mňa, som hnevom, jeho energia je dominujúca. Potlačenie zase znamená silou vôle nedovoliť, aby sa energia (a tým aj informácia) hnevu prejavila navonok. Takýto hnev zostáva uväznený vo mne a buď sa neskôr prejaví navonok výbuchom vtedy, keď to najmenej očakávam, alebo začne vytvárať psychosomatické problémy (problémy so srdcom, so spánkom…).

Prijatie emócie vedie k uvoľneniu a upokojeniu. Keď emóciu nebrzdíme ani neposilňujeme, necháme ju cez seba prejsť, postupne sa rozpustí. Prirodzené trvanie emócií je krátke. Chcú nás na niečo upozorniť a vytratia sa. Zostávajú len vtedy, keď ich nutkavo posilňujeme svojím myslením. Preto je vhodné emócie vedome spracovať. To znamená vo väčšom pokoji a z odstupu porozumieť odkazu emócie a vedome usmerniť jej energiu. Keď som nahnevaný, je vhodné, aby som v pokojnejšom rozpoložení hľadal, čo je tou neprávosťou, ktorá vyvolala vo mne hnev. Môžem zvážiť alebo sa poradiť s druhými, aká by bola čo najlepšia odpoveď. Môže to byť list s pokojne sformulovanými argumentmi, rozhovor, účasť na nenásilnej demonštrácii. Malé neprávosti môžeme svojím angažovaním sa niekedy hneď napraviť, ale častejšie je to tak, že v danej chvíli môžeme urobiť iba malý krok, ktorý je príspevkom k budúcej spravodlivosti, napríklad ak ide o vojnu alebo iné veľké a komplexné konflikty. Dobrým výrazom vnútorného zápasu o taký postoj môže byť modlitba. V nej situáciu, ktorá nás presahuje, odovzdávame v dôvere Bohu. Nevzdávame sa zodpovednosti, ale ani si na seba neberieme neúnosné bremeno.

Emócie, ktoré nemáme radi

Keď som písal o hneve, čiastočne som už použil myšlienky autora, ktorý mi pomohol pozerať sa na emócie v novom svetle. Ide o Krzysztofa Grywocza, kňaza, ktorý učieval v Škole, ale ja som ho už nestretol, pretože v roku 2017 zahynul v Alpách. Rôzni prednášajúci ho nadšene spomínali a citovali, vo vzťahu k emóciám zvlášť jeho nahratú duchovnú obnovu a podľa nej vydaný text s názvom Uczucia niekochane (neobľúbené emócie). Venoval sa v nich závisti, nenaplnenej zaľúbenosti, hnevu, hanbe, pocitu prázdnoty a odcudzenia. V prvom rade zdôrazňoval, že samotné emócie sú vždy cenným darom a sú dobré.

Môžeme sa pýtať, prečo je potom závisť uvádzaná ako jeden zo siedmich smrteľných hriechov. Je teda závisť dobrá alebo zlá? Na zoznam hriechov sa už v staroveku dostala zaiste preto, že keď závisti dovolíme, aby spontánne určovala naše konanie, ublížime druhým aj sebe. Aká je informačná zložka závisti? Hovorí nám, že druhý má niečo, čo ja nemám. Nie je v tom však neutrálna, je v nej náboj sebastrednosti: ja si to zaslúžim viac, druhému to neprajem. Preto môžeme odlíšiť aj hlavné posolstvo závisti, ktorým je poukaz na nejakú dôležitú hodnotu, na niečo, čo by som chcel mať alebo aký by som chcel byť. A toto jadro posolstva závisti môžeme oceniť ako užitočné. Pre duchovného človeka je veľkou výzvou priznať si závisť a pustiť sa do práce na jej spracovávaní. Môžem bratovi závidieť, že sa ľahko učí jazyky alebo že je obľúbený v spoločenstvách mladých. Keď si to uvedomím, môžem si z toho vziať správu pre seba, že cudzie jazyky vníma čosi vo mne ako hodnotu a takisto taký prístup k mladým, ktorý ich oslovuje a nechávajú sa ním strhnúť. Potom si môžem priznať aj sebastredné tendencie, ktoré sprevádzajú moje prežívanie týchto hodnôt. Tie tendencie sa môžu prejavovať napríklad tak, že takmer nevedomky hádžem nositeľom tých hodnôt polená pod nohy, som na nich namrzený. Ak dokážem byť k sebe dostatočne úprimný (čo je vždy aj milosť), môžem sa začať sám seba pýtať: Čo môžem urobiť pre rozvoj svojich jazykových schopností? Ako môžem na sebe pracovať (vedomosti, komunikačné schopnosti, humor, empatia), aby som bol pre mladých príťažlivejším svedkom evanjeliovej radostnej zvesti?

Krzysztof Grywocz v podobnom duchu rozoberá aj ďalšie z neobľúbených emócií. Spomeniem tu ešte zaujímavý spôsob, akým do svojho výkladu vložil udalosti zo života sv. Edity Steinovej, ktorú mal zjavne rád. Vybral také situácie, ktoré sa v jej cirkevných životopisoch bežne neuvádzajú, ale ktoré veľmi pekne dokresľujú hĺbku jej osobnosti a jej duchovného života, a to aj vo vzťahu k emóciám.

Svedectvom toho, akou náročnou výzvou je zamilovanosť, bol vzťah Edity Steinovej k Romanovi Ingardenovi z čias ich pôsobenia u Edmunda Husserla. Od jej blízkej priateľky vieme, že Edita bola do Romana Ingardena zamilovaná, dokonca mu napísala list, v ktorom mu navrhovala manželstvo. Roman Ingarden na tento list neodpovedal. Edita Steinová sa k tejto téme už nevrátila a list pravdepodobne zničil Ingarden, ktorý sa v roku 1919 oženil s Mariou Adelou Polovou. Keď neskôr Editu informoval o svojom manželstve, odpovedala mu takto: „Predovšetkým Vám srdečne blahoželám k vstupu na novú cestu životom. […] V skutočnosti som vždy počítala s tým, že začnete tento nový život, a ak Vám prinesie to, v čo som dúfala, nikto z toho nebude mať väčšiu radosť ako ja. Samozrejme, to nijako nemení priateľstvo, ktoré k Vám cítim. Čo sa týka ostatných záležitostí, ktoré okrem toho existovali, bola by som rada, keby ste si ich nechali pre seba, a tiež aby ste spálili listy odo mňa, ak ich náhodou ešte máte. Vyjadrujem to len ako želanie. Ak si myslíte, že takýto druh diskrétnosti sa nedá zladiť s požiadavkami ideálneho manželstva, toto želanie pre Vás nemôže a nemalo by byť záväzné.“

Ingardenov syn povedal, že fotografia Edity Steinovej stála na stole jeho otca až do konca jeho života. Ide o nezvyčajný príbeh priateľstva, ktoré prežilo aj moment zamilovanosti a istej intimity vo vzťahu – priateľstva, ktoré síce neprerástlo do exkluzívneho vzťahu, ale obohatilo obe strany. Podobným zaujímavým spôsobom Krzysztof Grywocz rozoberá aj obdobia, keď Edita Steinová prežívala ničivé pocity prázdnoty, ako s nimi zápasila a stávala sa zrelšou ženou, ako ich neskôr teologicky reflektovala a dokázala premeniť na oslavu Boha.

Osobné svedectvá

Po skončení týždňa venovaného emóciám a potom ešte viac na konci celého dvojročného kurzu sme všetci ocenili prínos práce s emóciami, možno preto, že jej výsledky boli najhmatateľnejším prejavom zmien v nás, ktoré sa inak dejú skôr pomaly a skryto. Ja sám som bol založený skôr racionálne: pred teológiou som študoval matematiku, neskôr som učil filozofiu a kognitívne vedy. Racionalitu som vnímal ako hlavný nástroj sebapoznania a poznania sveta. Aj v teológii a rehoľnom živote som si s ňou akosi vystačil. Ale životné skúsenosti tento môj postoj nahlodávali. Škola nebola jediným významným podnetom, ale určila prispela k posunom v mojom pohľade na emócie. S podobnými svedectvami a konkrétnymi skúsenosťami prichádzali aj moji kolegovia. Aj naše lúčenie bolo premenené na slávnostný rituál, v ktorom sme vedome vyjadrovali a reflektovali svoje emócie: od vďačnosti cez spokojnosť až po zdravý smútok. Vďačnosť prevažuje. Popri vďačnosti za celú skúsenosť Školy je jej dôležitým prvkom tiež vďačnosť za všetky emócie – aj za tie ťažké a neobľúbené.

Reginald Adrián Slavkovský, OP