Tri obdobia viery (I.)

Prinášame vám text zo stretnutia pápeža Františka s rímskymi farármi (15. februára 2018) v Bazilike svätého Jána Lateránskeho. Mons. Angelo De Donatis: „Niektorí kňazi si pripravili otázky, ktoré som odovzdal Svätému Otcovi Františkovi a teraz na ne odpovie podľa troch vekových kategórií kňazov: mladých kňazov, tých, ktorí sú v strednom veku, a starších“.

Svätý Otec František

Dobrý deň.

Pokúsim sa  odpovedať na otázky, ktoré ste si v skupinách pripravili.

Skupina mladých kňazov sa pýta: Mnohé povolania pekne vznikajú, ale postupne ochladnú, zovšednejú a zhasnú. Ako prejsť v kňazskom živote od zaľúbenosti k láske? Teda ako možno očakávať, že ľudská stránka kňaza sa zapojí do tohto centra, ktorým je nová láska k Pánovi? Ako do tejto dynamiky zapojiť aj naše túžby, ašpirácie, ohraničenia? Ako v slobode prežívať svoj kňazský život, s ktorým sa máme s láskou stotožniť, ale prebieha v každodennosti uprostred tisíc rubrík a povinností? Niekedy sa cítime, akoby sme boli v dlhom vlaku, ktorý sa bez ohľadu na nás pohybuje dopredu. Ako sa cítiť Božími vyvolencami a mužmi, ktorí našli svoju realizáciu a pritom sa nenechali strhnúť kariérou a s nikým sa nepotrebujú porovnávať? V tomto našom meste často vnímame, že nemáme naň veľký dosah: môžeme byť významní aj svojou ľudskosťou, to znamená môžeme robiť také životné rozhodnutia, ktoré by poukazovali na evanjeliovú cestu, na základe ktorej možno zmeniť mestský odcudzujúci štýl života? Môže sa dnes kňaz stať malým, no jasným ľudským znamením, ktorý pozýva ľudí k slobode? Do akej miery sú rôzne námahy mladých dôsledkom nedostatočnej sily, proroctva, transparentnosti alebo má na nich negatívny vplyv doteraz úplne neobnovený štýl Cirkvi? Spoločný život, striedmy životný štýl, neformálna a osobná modlitba, zanechávanie štruktúry – do akej miery sa dotknú konkrétneho života kňaza, ak on sám neprešiel obnovou, alebo, naopak, do akej miery bežný a každodenný život kňaza zodpovedá obnove jeho srdca?

Táto otázka je zložená z viacerých otázok. Páči sa mi, že ich je tak mnoho, pretože majú niečo spoločné – týkajú sa viacerých okolností. Ak sa veci majú tak, tak i onak… – sú to otázky, ktoré sa týkajú okolností. Prízvuk kladiem na slovo okolnosti. „Keď sa toto deje, ak sa veci takto majú a idú týmto smerom, čo možno urobiť s okolnosťami, ktoré sú pre nás ohraničeniami a nedovolia nám ísť dopredu?“ Zoči-voči týmto okolnostiam niet východiska. Ak sa pýtam na okolnosti alebo som pod tlakom rôznych okolností, vtedy táto cesta nemá východisko. Je to osídlo, ak sa okolnosti stanú veľmi silnými. Je to osídlo, pretože ti nedovolí rásť: ide o pohľad, ktorý je príliš zameraný na okolnosti. Preto je dôležité, aby sme svoje kňazské záväzky prežívali správnym spôsobom – ony totiž majú mať ústredné miesto v našom živote a máme pestovať taký štýl, ktorý nám pomôže prežívať ich horlivo a vyrovnane. Nechajme teda bokom okolnosti (je ich totiž veľmi veľa) a pozerajme sa skôr na to, ako ísť dopredu. Použil som slovo „štýl“: máme sa usilovať o svoj kňazský štýl, o svoju kňazskú osobnosť, čo nemá nič spoločné s klišé. Všetci vieme, aký má byť kňaz, aké má mať cnosti, po akej ceste má kráčať… Avšak ty máš mať svoj štýl kňaza, svoj osobný preukaz… Áno, hovorí sa, že si kňaz, ale tvoje kňazstvo má mať tvoju osobnú pečať s pohnútkami, ktoré ti pomáhajú žiť pokojne a horlivo. Teda na jednej strane sú tu okolnosti tohto sveta, ktorý je taký, onaký…; a na druhej strane je tu tvoj štýl. Každý z nás má vlastný kňazský štýl. Áno, opakujem, kňazstvo – to je spôsob, akým žijeme; je povolaním; určitým spôsobom je napodobňovaním Krista. Avšak tvoje kňazstvo je jedinečné v zmysle, že ho nemožno prirovnať ku kňazstvu iného človeka. Keď ide o uvedené otázky, hovorím: Usiluj sa mať svoj kňazský štýl! Nepozeraj sa na okolnosti, ktoré ti neumožňujú vyjsť. Usiluj sa mať svoj štýl, svoj kňazský a osobný štýl.

Tento kňazský štýl vzniká v rámci určitej atmosféry. Chcem tým toto povedať: nie je to klišé, ak hovoríme, že nemôžeme žiť svoju kňazskú službu radostne, ak si nevyhradíme chvíle na osobnú modlitbu, ak sa nepostavíme v tvárou v tvár pred nášho Pána a nebudeme sa s ním rozprávať o tom, čím žijeme. Toto nie je klišé. Kňazskú službu treba prežívať radostne, vyhradiť si chvíle osobnej modlitby, hovoriť s Pánom, rozprávať sa s ním o tom, čím žijeme. Teda: okolnosti, tvoj vlastný štýl, Pán! Hovorím o tomto s Pánom? Rozprávam sa s ním o hore uvedených otázkach? Alebo hovorím iba so sebou, so svojou nemožnosťou niečo robiť, keď stojím zoči-voči mnohým okolnostiam, ktoré zatvárajú dvere predo mnou a vedia ma znechutiť? „Ach, to nie je možné! Je to strašné… Nie je možné byť kňazom v tomto sekularizovanom svete…“ A začíname lamentovať!

A potom sú tu aj naše ohraničenia. Vaša otázka znie: „Ako možno zapojiť svoje túžby, ašpirácie a ohraničenia?“ To je pekná otázka: Ako možno zakomponovať ohraničenia do svojho kňazského povolania, do svojho kňazského štýlu? V prvom rade treba ohraničenia presne pomenovať: tie všeobecné (z dôvodu, že sú tu), ale aj tie osobné.

Po druhé, treba s nimi viesť dialóg v zmysle, že sa mám spýtať: Čo urobím s týmto ohraničením? Ako mám s ním spolunažívať?

Po tretie, ohraničenia treba rozlíšiť. Otázka nás môže zaskočiť, pretože máme mnoho ohraničení, existuje mnoho okolností, ktoré ťa zložia a povieš si: „Viacej už nemôžem byť kňazom.“ No nie! Odpoveď znie: Existuje cesta a tou je tvoj kňazský štýl, dialóg s tvojimi ohraničeniami, rozlišovanie ohraničení aj v týchto okolnostiach. Neboj sa týchto vecí. Treba rozlíšiť aj svoje hriechy, pretože hriechy sa nám odpúšťajú, a to je pravda. Veď na to slúži sviatosť svätej spovede, ale ňou sa to nekončí. Tvoj hriech má svoj koreň, vzniká z hlavného hriechu, z postoja, a tento je ohraničením, ktoré musíme rozpoznať. Je tu aj iná cesta, ktorá sa líši od tej, na ktorej prosíme o odpustenie hriechov. „Nie…, áno…, mám tento problém, vyspovedal som sa a tým všetko skončilo.“ Nie, tým to nekončí. Bolo ti síce odpustené, ale ty musíš viesť dialóg s náklonnosťou, ktorá ťa priviedla k hriechu pýchy, márnosti, žiarlivosti, ohovárania… Čo ma vedie k takému správaniu? Viesť dialóg s ohraničením, ktoré mám v sebe, a zamerať sa na rozlišovanie. A ak má mať dialóg ekleziálny charakter, mal by prebiehať v prítomnosti svedka, teda pred niekým, kto mi pomôže veci rozlišovať. V tomto prípade je veľmi dôležité pozrieť sa realite do očí: otvorene pred niekým vyjsť navonok s tým, čo sa vo mne deje. Potrebujem počuť, čo druhý povie o týchto mojich veciach. Pri rozhovore netreba hovoriť o hriechoch. Povedal by som, že tu treba veci rozlišovať: z hriechov sa máme spovedať a prosiť o odpustenie, a tým vec končí; potom už s Pánom pokračujem ďalej. Lenže ohraničenia, problémy, ktoré ma k hriechu vedú, duchovné choroby, ktoré mám… nad týmto všetkým nikdy nezvíťazím alebo ich nevyriešim bez otvorenia sa a vzájomného dialógu s druhým človekom. Treba teda vyhľadať rozvážneho a múdreho človeka. Ide o postavu duchovného otca, ktorá vznikla u mníchov na púšti: ten, kto ťa vedie, pomáha ti, vedie s tebou dialóg, pomáha ti veci rozlišovať. Ak si zhrešil, ide o ohraničenie, to je pravda: vtedy vyhľadaj milosrdného spovedníka, ešte lepšie, ak je hluchý [smiech]. Popros v spovedi o odpustenie a choď ďalej. Lenže tu sa vec nekončí. Pýtaj sa, čo ťa viedlo k hriechu? Aká náklonnosť? Aký problém? Vyhľadaj rozvážneho duchovného otca, porozprávaj sa s ním, veď s ním dialóg o svojich ohraničeniach, slabostiach, hľadaj riešenia pre svoju cestu. Úprimne vám hovorím: kňaz je slobodný a možno povedať, že žije sám. Do určitej miery to tak možno povedať, ale nemôže žiť osamotene, bez blízkeho priateľa, bez duchovného vodcu, bez človeka, ktorý mu pomáha konfrontovať sa s realitou, ktorý mu pomôže veci rozlišovať, s ktorým môže viesť dialóg. Z hriechov sa nestačí iba vyspovedať. Spoveď je, samozrejme, dôležitá, pretože v nej (a ja som to tak vždy cítil a je to jedna z najkrajších vecí nášho Pána) sa prejavuje pokora hriešnika a Božie milosrdenstvo, ktoré sa stretávajú a si padnú do náručia; je to nádherná chvíľa Cirkvi, prostredníctvom ktorej sa mi odpúšťajú hriechy. To však nestačí. Ty si zodpovedný aj za spoločenstvo, ty musíš ísť dopredu, a preto potrebuješ duchovného vodcu. Hovorím vám, nemajte strach! Hovorme to aj mladým: začať s touto vecou aj u mladých. Hľadaj teda! Existujú ľudia rozvážni, ľudia, ktorí dokážu veci rozlíšiť, pomáhať a sprevádzať.

Zhrňme to teda takto: v tejto otázke sa kladie prílišný dôraz na okolnosti a tieto sa môžu zmeniť na alibi. Pretože ak sa pozeráš iba na okolnosti, niet žiadneho východiska. Ty sa máš usilovať o svoj štýl, správnym spôsobom prežívať svoje kňazské povolanie. Preto nie je to nič staromódne, nie je to neetické, ak opakovane hovoríme, že nemožno žiť svoju kňazskú službu radostne, ak si nevyhradíme chvíle na osobnú modlitbu, ak s Pánom nebudeme tvárou v tvár, ak s ním nebudeme hovoriť o tom, čím žijeme. Tieto veci máme predniesť Pánovi v modlitbe. Bez dialógu s Pánom nemôžeš ísť dopredu. Potrebujeme viesť dialóg s ohraničeniami a rozpoznať ich! Preto je dôležité konfrontovať sa s duchovným vodcom, teda s rozvážnym a múdrym človekom, ktorý nám pomôže v našom rozlišovaní. Mladí kňazi to už robia a je to veľké plus, ale usilujú sa o to aj starší kňazi: sú to malé skupiny, v ktorých sa navzájom sprevádzajú. Aj toto je kňazské bratstvo. Stretávajú sa, rozprávajú sa a je to dôležité, pretože osamotenosť nikomu neprospieva.

Ohľadom prvej otázky mi teda toto prišlo na um. Preto by som chcel toto podčiarknuť: dajte si pozor, aby vás ohraničenia neoklamali: „To sa nedá, pozrite sa na to, na tamto, svet sa rúti do záhuby; je tu aj toto i ono; televízia, potom to i tamto…!“ Áno, toto všetko sú kultúrne alebo osobné ohraničenia, ale to nie je cesta. Cesta je niekde inde, ako som už vysvetlil. A stredobodom všetkého má byť Pán Ježiš a modlitba.

Prejdime k druhej otázke: Pre kňaza je obdobie medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou rozhodujúce. V tomto veku sa veľmi často zrútia moralistické perfekcionizmy, uvedomujeme si na základe vlastnej skúsenosti, že sme hriešni. To, čo sa v tomto veku deje, je v podstate dobré. Mnohé apoštolské ideály sa zredukujú, opora vlastnej rodiny oslabne, rodičia ochorejú, niekedy sa dostavia aj zdravotné problémy. Mal by to byť vhodný čas znovu sa rozhodnúť pre Pána, ale často nám chýbajú prostriedky, aby sme túto krízu stredného veku (tak ju volajú) mohli nasmerovať k radostnému a definitívnemu prežívaniu povolania. Množstvo práce niekedy vedie k „samovražde“, rozptyľujúce množstvo práce spôsobuje, že sa o seba nestaráme práve vo chvíľach, keď to najviac potrebujeme. Otče, môžete nám v tejto veci poradiť? Ako sa pripraviť na túto životnú etapu? Akú konkrétnu pomoc potrebujeme?

Le démon de midi! – hovorí sa tomu „poludňajší diabol“… My ho v Argentíne nazývame el cuarentazo. V štyridsiatke, lepšie povedané medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou sa práve toto deje… Počul som, že niektorí túto etapu nazývajú „teraz alebo potom už nikdy!“. Človek si všetko znovu premyslí a povie si: „Buď teraz, alebo potom už nikdy!“ Poznám dve knihy (no existujú aj ďalšie, ktoré sú veľmi pekné: tie, ktoré napísali púštni otcovia; vo Filokalii , napríklad, nájdete mnoho vecí ohľadom tejto otázky): prvá je moderná kniha a chronologicky je nám veľmi blízko. Jej autorom je súčasný mních a psychológ Anselm Grün. Názov knihy je Kríza stredného veku. Mohla by vám pomôcť. Ide o duchovno-psychologický dialóg o tomto veku. A ďalšia kniha, ktorú by som chcel, aby si všetci prečítali, je Druhé povolanie. Jej autorom je René Voillaume. Bolo by pekné, keby sme ju mohli nejakým spôsobom ponúknuť kňazom. Urobil krásnu exegézu o Petrovom povolaní. Ide o posledné povolanie pri Tiberiadskom jazere: tam Pán Petra povoláva druhý raz. Pán aj nás síce povolal prvý raz, ale povoláva nás stále. Prvý raz to jeho volanie bolo silné, potom nás sprevádzal a povolával dennodenne. Avšak v určitom okamihu života sa tieto volania stávajú druhým silným povolaním. V tomto veku sa totiž dostavia rôzne pokušenia, a preto je potrebná silná zmena. Bez tejto silnej zmeny nie je možné pokračovať ďalej, pretože ak aj naďalej takto pokračuješ bez toho, aby si vyzrieval, bez toho, aby si v tejto kríze urobil krok dopredu, tak skončíš zle. Skončíš tak, že budeš pravdepodobne žiť dvojakým životom alebo všetko zanecháš. Potrebná je premena. Začiatočné pocity už neexistujú: „Sú už ďaleko, necítim ich ako tie, ktoré som mal ešte ako chlapec, že budem s nadšením nasledovať Pána…“ Tieto pocity sa minuli, teraz sú tu iné; iné sú aj motivácie, tie predošlé už nie sú. Tu ide o ľudský problém a stáva sa to isté, čo v manželstve: zmizla zamilovanosť, vyprchali emócie mladosti, veci sa upokojili a idú iným smerom… Pretrváva však jedna vec, ktorú musíme hľadať vo svojom vnútri: je to túžba po spolupatričnosti, radosť z toho, že sme spolu ako jedno telo, možnosť spolu sa deliť, kráčať, bojovať. Platí to pre manželstvo, ale aj pre nás. Spolupatričnosť! Aká je teda moja spolupatričnosť s diecézou, s presbytériom? Spolupatričnosť pretrváva. V týchto chvíľach, ktoré ste uviedli, máme byť silní, aby sme mohli ísť dopredu. Podobne ako manželia: stratili všetko, čo súvisí s ich mladosťou, ale to, čo zostáva, je manželská spolupatričnosť. Čo teda treba v tejto situácii robiť? Hneď vyhľadať pomoc. Ak nemáš rozvážneho a múdreho človeka, ktorý sa vyzná v rozlišovaní a dokáže ťa sprevádzať, tak ho vyhľadaj, pretože v tomto veku je nebezpečné ísť dopredu sám. Toľkí zle dopadli. Teda hneď vyhľadaj pomoc. A potom spolupatričnosť s Pánom: povedať mu pravdu, že si trochu znechutený, pretože nadšenie vyprchalo…

Potrebná je však modlitba sebadarovania: darovať sa Pánovi so všetkým – to je iný spôsob modlitby. Je to chvíľa náročná, niekedy veľmi náročná, ktorá nás však oslobodzuje: to, čo sa stalo, stalo sa; teraz je tu iný vek, iné obdobie môjho kňazského života. S mojím duchovným vodcom však musím isť stále dopredu. Čas, ktorý máme k dispozícii v našom živote, je na to, aby sme ho dobre žili a seba samých vedeli lepšie darovať.

Je to aj obdobie detí (mne sa toto pomenovanie veľmi páči): vidieť, ako deti rastú. Je to čas pomáhať farnosti, Cirkvi v ich raste, ale aj v raste ich detí. A nadišiel čas, aby som začal ubúdať. Je to obdobie plodnosti, tej pravej, nie fingovanej plodnosti. Je to obdobie aj orezávania: oni rastú, ja im pomáham a zostávam v úzadí. Pomáham iným rásť. V tejto oblasti však existujú hrozné pokušenia; pokušenia, ktoré si predtým človek nikdy nemyslel, že ich môže mať. Netreba sa za to hanbiť, sú to pokušenia: je to problém pokušiteľa, nie nás. Netreba sa teda za nič hanbiť. Pokušenia však hneď treba rozpoznať.

Je to aj obdobie ľahkomyseľnosti: teda keď sa kňaz niekedy správa ľahkovážne a vtedy je to začiatok dvojakého života. Treba sa voči nemu otvorene postaviť aj so štipkou humoru: „Myslel som si, že som svoj život úplne daroval Pánovi, ale pozri sa, čo vyvádzam.“ Povedal som, že je to v prvom rade obdobie plodnosti. A tu zrazu ľahkovážne správanie, dvojaký život… Aký obraz mi v tejto chvíli prichádza na um? Najviac mi napadá obraz z rodiny, keď by som mal opísať kňaza, ktorý uvedenú predstavu nedokáže prekonať a vnútorne dozrieť. Je to postava „strýca – starého mládenca“. Strýcovia –- starí mládenci sú dobrí, pretože som ich mal dvoch v rodine, no učili nás nadávať, skryte nám dávali cigarety… ale neboli otcami!

Teda toto vaše obdobie je obdobím plodnosti, obety, lásky. Je to pekné obdobie… Je to vlastne druhé dejstvo života. Prvé je dejstvo mladosti, ale toto druhé ťa vedie k záveru života. Preto nestrácaj možnosť vyzrievať v tomto čase orezávania, rôznych skúšok, pokušení… Možno, že sa v tomto období môžu objaviť niektoré pokušenia z mladosti (pretože diabol je prefíkaný), treba ich však hneď izolovať. Netreba sa toho ľakať. „Otče, ale v tomto veku“… – „Áno, synu. Choď ďalej!“ My sa za pokušenia hanbíme, ale deje sa to aj v tomto období. Ďakujme Pánovi, že nám umožňuje trochu sa hanbiť. Len nezotrvávajme v pokušení, pretože to je iba okolnosť. Treba sa skôr pozerať na druhú stranu: na orezávanie, plodnosť a čas chrániť dobré víno, aby mohlo dobre zostarnúť.

A dodal by som, že je to aj obdobie prvej rozlúčky; obdobie, keď si kňaz všimne, že jedného dňa definitívne povie zbohom! A toto je obdobie prvého „zbohom“. Počas tohto obdobia človek musí povedať viaceré „zbohom“: „Čau, už ťa viac neuvidím.“ Toto sa už nikdy nestane,  táto situácia, tento spôsob cítenia vecí už viac nebude existovať. Zbohom tejto časti života, aby sme mohli vkročiť do ďalšej. Týmto spôsobom sa učíme rozlúčiť sa. Prichádza mi teraz na um (a trochu sa nad tým musím aj pousmiať), že som si vytvoril akési svoje motu proprium [vlastnú pohnútku, predsavzatie], ktoré začína týmito slovami: „naučiť sa rozlúčiť sa“”. Týka sa to predovšetkým tých, ktorí v 75. roku života majú odstúpiť. Je to teda obdobie, keď sa učíme rozlúčiť sa, pretože jedného dňa to budeme musieť urobiť. Ide o múdrosť, ktorú musíme postupne nadobudnúť a ktorú nemožno improvizovať.

Toto som chcel povedať, aj keď trochu neusporiadane, k vašej druhej otázke o strednom veku. Skúste si teda prečítať knihu, ktorú napísal Voillaume, Druhé povolanie; aj kniha od Grüna je dobrá, ale Voillaume je klasik. Zaujímavé, že Voillaume je duchovným autorom, ktorý sa ešte za života stal klasikom, jeden z mála. Zomrel veľmi starý, ale bol klasikom ešte za života.

 

 

 

(Pokračovanie nabudúce)

Preklad Štefan Turanský