Kto si, Ježiš? Kedy nám naozaj zjavuješ svoju tvár?
Vtedy, keď na vrchu, v samote žiaria tvoje šaty nebeským jasom? Keď sa legendárne postavy Božích mužov Izraela vynárajú z minulosti, aby ti stáli po boku? Keď sa milujúci Peter nevie rozhodnúť, či sa viac bojí alebo cíti dobre?
Alebo si naozaj sám sebou vtedy, keď sú tvoje šaty obyčajné a ty kráčaš zaprášenými cestami Izraela zamiešaný v zástupe, k dispozícii hriešnikom, chorým, odsunutým?
Tajomstvo Božej všadeprítomnosti je zjavené nielen v pôsobení jeho mocnej ruky, ale je tajomstvom zjavenia jeho tváre, ktorá ma pozýva do vzťahu. Kde ju však očakávam uvidieť? Len vo veľkých dielach plných úžasov? Alebo viem ho rozpoznať v každodennosti svojho života, v tvári spolubrata či spolusestry, hlavne tých, ktorí si to nezaslúžia? Až po zmŕtvychvstaní učeníci pochopia, že Boh je Bohom Abraháma, Izáka a Jakuba, ale aj Juraja, Zuzky, Mira…, a maličkosti ho ukazujú tomu, kto ho chce vidieť rovnako ako nesmiernosť vesmíru a ohromenie z najväčších zázrakov.
Pri premenení na vrchu Ježiš pripravuje svojich učeníkov na škandál kríža. Oni očakávajú triumfálny začiatok politického kráľovstva, v ktorom budú zastávať dôležité funkcie. Jeho slová o tom, že bude trpieť a zomrie na kríži, padajú na uši prehlušené obrazom Boha príliš „ľudského“: zostaveného z krivých zrkadiel ľudských zranení a nedostatočnej schopnosti milovať, nafúknutím svojho ega na „božské“ rozmery. Je ľahké nasledovať Boha-víťaza nad zlom a hriechom, ťažké Boha, ktorý zostupuje do prachu k milovanému a uzdravuje ho braním jeho krížov na seba.
Milan Hermanovský, augustinián