Ublížil ti môj odchod do kláštora?

Pýtam sa, pretože som si pred chvíľou prečítala príbeh o opustenom otcovi zo Žiliny, ktorý je zúfalý. Veď jeho dcéra sa z jedného dňa zbalila a už jej nebolo. Vraj ušla do kláštora.  

Spomenula som si na rozhovor spred niekoľkých rokov so svojím otcom. Aj ja patrím medzi tých „habitových“, ktorých niektorí opľúvajú alebo hádžu do nich kamene či slová, nevhodné opakovania na tomto blogu.

Sedeli sme vonku. Bolo leto a ja som sa po dvoch rokoch vrátila na tri dni domov. Obzeral si ma a ešte stále neveril tomu, že ja – jeho jediné dieťa – som sa rozhodla či odhodlala, či čo sa to vlastne stalo, byť jednou z rehoľných sestier (nie mníšok). Sedel a ako riadny chlap nemohol prísť k slovu.

„Hneváš sa mňa?“ spýtala som sa a pozrela som sa mu do očí. Vždy som to tak robila, keď som chcela, aby mi neklamal. Aby povedal, čo si myslí, a nemohol slová zabaliť do „chlapských rečí virtuálneho sveta“. Neodpovedal. Iba zhlboka vzdychol a položil otázkovú kartu navrch:

„Si tam šťastná?“

Rozumela som. Veľmi dobre. Tešil sa na vnúčatá. Chcel sa tešiť z mojich škôl. Chcel stáť pri mne a veril, že raz, keď už nebude vládať, budem pri ňom stáť a… Jednoducho, že budem stále tu. Ja. Jeho jediná dcéra.

Vo svojom vnútri bojoval so sklamaním, pretože nič z toho, čo si predstavoval, sa nenaplnilo. Jeho viera, pretože akosi aj on chodil do kostola, sa otriasala v základoch a jediné, na čo sa v prvých týždňoch po mojom odchode zmohol, boli výkriky k Bohu: „Prečo? Prečo si mi ju vzal? Prečo? Prečo si to urobil?“ Jeho bolesť, bolesť rodiča, od ktorého odchádza jediné dieťa, kričala z jeho tela i z jeho očí. Statočne to zakrýval za aktivity, ale aj napriek tomu ostalo v jeho živote prázdno.

„Áno, oci, som. Aj keď mi veľmi chýbaš,“ povedala som a hodila som sa mu do náručia.

„Vieš, že sa môžeš kedykoľvek vrátiť?“ spýtal sa a v tej chvíli sa prestal hanbiť za svoje slzy. Prikývla som.

„Miláčik, nerozumiem, prečo si Boh musel vybrať práve teba, ale chcem, veľmi chcem, aby si bola šťastná.“ Jeho slová, jeho objatie, jeho prítomnosť bola pravdivá. Dodávala odvahy a ja som v tej chvíli vedela, že môj otec ma má rád.

Hoci to bolo pre neho ťažké, nikdy ma nenútil ísť po ceste, ktorú si pre mňa vysníval. No nikdy z tej mojej cesty nezišiel. Stál pri mne, pokiaľ to bolo možné. Pomáhal mi. A aj keď sme sa nemohli často vidieť, využil každú možnosť, aby prišiel, hoci len na chvíľu.

Iste veľakrát premýšľal nad tým, prečo jeho dcéra, jedináčik, ktorej dával všetko a ktorá bola niekoľko rokov viac-menej ateistkou, odišla do kláštora. Pýtal sa, ako sa dá spojiť šport, karate, korčuľovanie s habitom. Ako sa dá spojiť veselosť s mlčaním. Ako sa dá spojiť svet za „múrmi kláštora“ s tým, čomu sa hovorí „normálny život“.

Každý otec by bol čudný, keby sa to nepýtal.

Na niektoré otázky už pozná odpoveď. Dal mu ich čas. Niektoré na ňu ešte čakajú, ale jedno je isté: jeho dcéra pozná jeho bolesť a je si istá jeho láskou.

On zasa vie, že to, čo robí, je to, čo ju napĺňa a čo pomáha rásť druhým. A dcérino šťastie napĺňa aj jeho samého.

Odchod do kláštora nie je záležitosťou úteku, ale povolania. Tak ako mnohí cítia, že si majú založiť rodinu, tak niektorí začujú v sebe hlas: „Poď za mnou.“ Ak idú, nie všetci to pochopia. Ale sú aj takí, ktorí im v ich rozhodnutí nechávajú slobodu.

Verím všetkým rodičom, ktorým dieťa odišlo do kláštora, že to pre nich nie je ľahké. Môžu sa búriť, nadávať, zatrpknúť, ale nič nezmenia na láske, ktorú cíti dieťa voči nim.

Damiána Marcela Baginová

Prevzaté a upravené so súhlasom autorky z http://baginova.blog.sme.sk