V Ježišovej škole rastú obidve
Sestry Martu a Máriu nám už predstavil evanjelista Lukáš. Presvedčil nás o Martinej aktivite i výkonnosti, a zároveň aj o Máriinej hĺbavosti a pozornosti k hosťovi. V aktuálnej stati evanjelista Ján dosvedčuje, že Marta sa na Ježišovo upozornenie pri poslednej návšteve neurazila. Naopak. Interiorizovala ho.
Ukazuje ju, ako uvažuje v intenciách veriacej ženy, ktorá má na tú dobu vynikajúce poznanie: pred Ježišom a ostatnými výslovne proklamuje svoju vieru v posmrtný život. A to tak presvedčivo, že aj uprostred pohrebnej atmosféry aktívne prevezme iniciatívu vo výklade celej situácie. Vo vzduchu môžu visieť napríklad slová: Marta, Marta, veríš Ježišovým slovám a skutkom, ale Ježišovi bytostne ešte nie…
Mária už dávno vzdala súťaženie s Martou. Vie, že na to nemá, alebo sa nechce predbiehať? Nevieme. Isté je, že na rozdiel od úprimnej, tak trochu „svetaznalej“ Marty ostáva v dome, kým ju Ježiš nezavolá. Naučila sa zaradiť a tiež čakať. Vie, že Ježiš na ňu nezabudne a keď bude potrebné, tak ju zavolá. Počujúc jeho volanie okamžite vstáva a vyjadruje svoju bytostnú vieru v neho. Bez pozdravu mu tentokrát nie sadne, ale padne k nohám: Keby si tu bol býval Ty… Pochopila, že jeho prítomnosť je všetko? Zdá sa, že ako jediná mu verila do hĺbky.
Jeho cestu do Jeruzalema učeníci nepochopili, Židia mu neverili celkovo. Marta ešte stále väčšmi verila svojmu videniu celej situácie a svojej schopnosti zakročiť než Ježišovi. Iba Mária pochopila znova trochu viac ako ostatní. Keď však videla plačúcich Židov, plakala s nimi i ona. Zaváhala ako Peter kráčajúci po vode?
Niektorí exegéti interpretujú túto situáciu v tom zmysle, že Ježiša rozrušilo, že mu neverí celým srdcom už ani Mária. A že pred Lazárovým hrobom ho nedojal zármutok okolostojacich, vrátane Márie, ale ohromná ťarbavosť človeka uveriť Bohu viac ako sebe. Až mu vyhŕkli slzy. Nevzdal to však. Lazár vstal, aby vstala aj viera okolostojacich. Skutočnými vzkriesenými sa stali práve Lazárove sestry.
A Ježiš pokračoval do Jeruzalema až po hrob. Aby zomrela moja viera v seba a z hrobu egoizmu vystúpila pravá viera, omotaná už len zopár handrami…
Dagmar Kráľová