„Mojím prianím je, aby sa odo mňa ľudia nakazili radosťou,“ hovorí pre litovskú sekciu Vatican News slovenský redemptorista Rastislav Dluhý. Spolu s otcom Petrom Hertelom prišli do Litvy pred viac ako dvoma rokmi. V súčasnosti pôsobia ako duchovní na Univerzite Vytautasa Veľkého v Kaunase, vo väznici v Pravieniškėse, venujú sa pastorácii povolaní v arcidiecéze Kaunas a spolupracujú s mládežníckym centrom.
Rehoľu redemptoristov založil sv. Alfonz Mária de Liguori v roku 1732, vysvetľuje páter Peter Hertel. Sv. Alfonz bol mimoriadne populárnym právnikom v Neapole. Ale keď videl chudobných ľudí, ktorí o Ježišovi nikdy nepočuli alebo počuli len veľmi málo a nevedeli sa ani poriadne modliť, odložil svoju úspešnú kariéru a rozhodol sa stať kňazom, aby mohol slúžiť tým najchudobnejším. Netrvalo dlho a založil rehoľu redemptoristov. Spolubratia z rehole chodievali na misie do farností. Navštevovali ich týždeň alebo dva, niekedy aj mesiac alebo aj viac, ak to bolo potrebné, pokým sa vo farnosti neoživil duchovný život.
Na konci 18. a začiatkom 19. storočia sa redemptoristi prvýkrát usadili v Mitau, v meste, ktoré sa nachádza v dnešnom Lotyšsku. Vzhľadom na vtedajšiu politickú situáciu tu pôsobili iba dvanásť rokov. Keď bola činnosť kláštorov zakázaná, rehoľníci vykonávali službu diecéznych kňazov. Bratia redemptoristi sa po druhýkrát pokúsili usadiť v Pobaltí vo Vilniuse pred druhou svetovou vojnou. Po tom, čo sovietska vláda znárodnila rehoľný majetok, sa takmer celá komunita vrátila do Poľska. Otec Rastislav preto hovorí, že sú spolu s otcom Petrom takpovediac ako tretia vlna redemptoristov, ktorí sa snažia usadiť v Pobaltí.
Bratia patriaci do Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa hovoria, že ponuka prísť do Litvy neprišla ako hrom z jasného neba. Je zaujímavé, že zhruba pred dvadsiatimi rokmi sa na každoročnej medzinárodnej misijnej škole na Slovensku zhromaždilo najviac ľudí zo Slovenska a … Litvy. Okrem toho spolubratia z rehole pravidelne navštevovali Litvu. Spolu s laickými priateľmi pri kláštore, najmä v Podolínci, sem do Litvy chodievali usporiadať dni obnovy a duchovných cvičení predovšetkým cez prázdninový čas. Približne pred piatimi rokmi redemptoristi dostali pozvanie od litovských biskupov, aby sa usadili v Litve. Rehoľa sa rozhodla odpovedať na pozvanie a do Litvy vyslala dvoch misionárov.
Páter Rastislav hovorí, že v Litve bol už niekoľkokrát predtým, než sem prišiel pred dvomi rokmi ako misionár. To, že v Kaunase mal už ľudí, ktorých poznal, ho povzbudilo prísť sem na misiu: „Na začiatku to bolo veľmi ťažké, iná kultúra, iný jazyk, veľa iných vecí. Aj keď sme si podobní, Litovci a Slováci, zároveň sme odlišní. Preto priateľstvo s ľuďmi, s ktorými sme sa už predtým stretli, bolo ako most, ktorý nám na začiatku veľmi pomohol.“ Páter Peter do krajiny prišiel prvý raz. Hovorí, že jeho život sa zmenil o 180 stupňov: „Misie vo farnostiach, duchovné cvičenia, fyzická práca, to všetko mi tu v Litve chýbalo, najmä počas prvého roka. Musel som robiť to, čo som na Slovensku nerobil pätnásť rokov – študovať – najmä litovský jazyk, pretože na Slovensku na to nebol čas.“
Najväčšou výzvou pre kňazov zo Slovenska bol teda litovský jazyk. Páter Rastislav hovorí, že hoci sa rád učí jazyky, musí priznať, že litovský jazyk nie je ľahký. „Učím sa litovský jazyk i kvôli duchovnej motivácií, lebo som sem prišiel ako misionár a misionár by mal poznať miestny jazyk.“ Podľa pátra učiť sa miestny jazyk je vyjadrením úcty k litovskému národu, kultúre i tradíciám. Je to tiež spôsob ako sa aspoň trochu podobať Litovcom. „Môj priateľ zo Slovenska mi povedal, že to bola hlúposť. Litovcov nie sú ani tri milióny. Prečo sa učiť tak zložitý jazyk? Ak sa naučíš hovoriť po španielsky, môžeš to použiť na komunikáciu s polovicou sveta. A tu tri milióny ľudí. Stojí to za to? Pragmaticky povedané – nestojí. Ale z Božieho hľadiska – Boh by sa koniec koncov naučil aj jazyk jednej osoby, aby tým mohol prejaviť svoju lásku k človeku.“
V súčasnosti, v období pandémie, poskytujú bratia redemptoristi svoje služby väčšinou formou online, najmä prednášky a duchovné obnovy. Hlavnou misiou redemptoristov sú tzv. ľudové misie. Kvôli tomu aj prišli do Litvy. Hovoria, že ľudové misie vo farnosti trvajú osem dní. Je to akoby osem dní rekolekcii, keď na pozvanie miestneho farára alebo biskupa prídu redemptoristi viesť misie do farnosti. Tieto ľudové misie sú akoby novou príležitosťou pre farnosť obnoviť sa, oživiť sa. Počas misií sa redemptoristi každý deň na sv. omšiach cez kázne prihovárajú rôznym skupinám ľudí: deťom, mládeži, ženám, mužom. Každý deň je možnosť porozprávať sa s kňazom, misionárom, vyspovedať sa alebo sa spoločne modliť. Deň pred koncom ľudových misií je venovaný Panne Márii. „Pápež Pius IX. požiadal redemptoristov, aby urobili Matku ustavičnej pomoci známou po celom svete. Túto úlohu sa snažíme aj plniť,“ hovorí otec Rastislav. V posledný deň ľudových misií sa vo farnosti postaví misijný kríž a požehná sa. Pri tomto kríži môžu ľudia dvakrát do roka získať plnomocné odpustky (v deň posvätenia misijného kríža a v deň Povýšenia kríža). „Hovoríme, že kríž tu zostáva ako trvalý misionár,“ dodáva otec Rastislav.
Kongregácia najsvätejšieho Vykupiteľa má dnes po celom svete viac ako päťtisíc kňazov a bratov. Ako povedal páter Rastislav, zvlášť v Ázii je veľa nových povolaní. Na Slovensku v súčasnej dobe vstúpi do rehole každý rok jeden alebo dvaja ľudia, ale celková situácia v Európe je dosť zložitá. Počet povolaní prudko klesá. Páter Rastislav pokračuje a hovorí, že Boh si ľudí vždy pozýva k rôznym povolaniam, aby išli rôznymi cestami: „Počúvame Boží hlas? Zdá sa mi, že kultúra povolaní je trochu zabudnutá alebo sa vytráca. Boh pozýva k misii všetkých. Uvedomujeme si, že Boh pozýva každého človeka vykonávať svoju jedinečnú a neopakovateľnú misiu? Či toto v Cirkvi citlivo rozpoznávame?“ Páter Rastislav ďalej hovorí, že ak každý odpovie na tieto otázky kladne, môžeme si byť istí, že čoskoro budú prijaté výzvy ku kňazstvu, k rehoľnému životu i k manželstvu.
Hovorí, že ľudia akoby pomaly strácali pochopenie, že na tejto zemi nie sú náhodou. Kňazi, ľudia v zasvätenom živote, ale i laici musia byť neustále vnímaví: „Boh je tu. Boh je blízko. Započúvaj sa. Ak toto nebude, obávam sa, že človek nebude počuť kým je, kam má ísť, aká je jeho misia. Čo bude potom? Budeme musieť prísť s vlastným poslaním a zmyslom života. Ak som nepočul o zmysle môjho života od Boha, musím si ho vymyslieť.“ Otec Rastislav dodáva, že môžeme zmeniť vetu: „Boh tak miloval svet, že poslal svojho jediného milovaného Syna,“ na vetu priblížiac ju k svojmu životu: „Boh tak miloval svet, že teraz posiela teba.“ „To je dobrá zvesť. Lebo Boh posiela Ježiša i mňa. Treba pozerať cez vieru a náš život bude mať väčší zmysel. Potrebujeme väčšiu citlivosť, že Boh je, že Boh koná, hovorí, vykupuje a zachraňuje. Ja môžem ako apoštol, ako učeník, mať účasť na tejto misii.“
(Pre Litovskú sekciu Vatican News pripravila Aušra Čebatoriūtė, preklad P. Peter Hertel, CSsR a Mgr. Ľubica Hrdinová)
Zdroj: Vatican News, jb