Václav Hypius: Vzájomná spolupráca je kľúčová
Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/2022.
Václav Hypius (1967) vyštudoval Rímskokatolícku cyrilometodskú bohosloveckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, do rehole Redemptoristov vstúpil v roku 1987. Za kňaza bol vysvätený v roku 1992. Licenciát zo spirituálnej teológie získal na pápežskej univerzite Gregoriánum v roku 1994. Dlhé roky pôsobil ako magister novicov v Podolínci (1996 – 2009), potom ako správca farnosti Banská Bystrica – Radvaň. V roku 2011 bol zvolený za viceprovinciála Bratislavskej viceprovincie redemptoristov, neskôr v 2017 za provinciála provincie Bratislava-Praha. (poznámka redakcie: dňa 11. 1. 2023 ho vo funkcii provinciála nahradil Jozef Mihok, CSsR)
V roku 2015 zvolila KVRP Václava Hypiusa, CSsR, za svojho predsedu. Viedol ju až do februára 2022. Počas tohto obdobia prišlo k zlúčeniu ženskej a mužskej konferencie vyšších rehoľných predstavených na Slovensku (KVRPS). Túto službu tak vykonával viac ako dve volebné obdobia.
Vnímal si svoju voľbu do čela KVRP a neskôr KVRPS ako zásah Boží?
Keď sa niečo také udeje, je ťažké vnímať to ako zásah Boží. Avšak s odstupom času, keď sa spätne pozerám na svoju voľbu, až teraz nachádzam v tom všetkom Božiu stopu. Bolo to v náročnom období môjho života a prišlo to práve vtedy.
Aké výzvy ťa čakali pri nástupe do úradu?
Jednou z prvých výziev bola konsolidácia samotnej Konferencie, posilnenie jej identity v štruktúrach Cirkvi a štátu, čo postupne uľahčovalo náš vstup do rokovaní so štátnymi orgánmi pri vybavovaní viacerých záležitostí týkajúcich sa rehoľníkov a rehoľného prostredia.
Požiadavka spolupracovať nielen formálne, ale predovšetkým prakticky v rámci jednotlivých reholí sa ukázala bytostne dôležitou, a to nielen v rámci mužských reholí, ale aj ženských. Postupne sa tak otvorila výzva spojenia so ženskou konferenciou (KVPŽR). Napokon nás to pohlo k živému svedectvu spolupráce, jednoty a posilneniu vnímania zasväteného života ako takého. S väčšou odvahou sme začali spájať sily v konkrétnych oblastiach, napríklad vo formácii, program permanentnej formácie mladých rehoľníkov, organizovanie odborných seminárov a sympózií pre zasvätených.
V neposlednom rade som videl výzvu aj v zmierňovaní napätia medzi rehoľníkmi a diecéznym klérom. Chcel som poukázať predovšetkým na skutočnosť, že vzájomne sa potrebujeme.
A napokon – ako som už aj spomenul – výzvou bol postupný proces spojenia s KVPŽR, ktorý dozrel po troch rokoch v úrade, čo vnímam ako „pridanie plynu“, aby tak obidve konferencie mohli pracovať na plné obrátky, uskutočňovať svoje poslanie a zároveň byť nápomocnými aj jednotlivých reholiam, aby mohli účinnejšie slúžiť podľa ich špecifických chariziem.
Ako hodnotíš s odstupom času spoluprácu s Konferenciou biskupov Slovenska?
Vždy sme sa usilovali o dobré vzťahy. Podarilo sa nám opätovne dostať sa na plenárne zasadania KBS. Vždy je dobre, keď si spolu sadneme za stôl a sme zapojení do hľadania možných riešení. Trvalo to síce dlhšie, ale postupne sme našli väčšie pochopenie a otvorenosť. Ako KVRPS máme svojich zástupcoch v niektorých komisiách a radách KBS, čo je dobré. Aj keď je pravda, že v rámci účasti na plénach KBS je náš status stále nemenný – sme hosťami. Máme však nádej, že azda postupne (aj podľa vzoru susednej ČBK) budeme mať priestor nielen informovať na plénach KBS o živote KVRPS a reholí, ale mať aj možnosť zapojiť sa do hľadaní a rozhodovaní v rámci spoločného poslania Cirkvi na Slovensku.
Vzdialenosť medzi rehoľami a biskupmi bola v minulosti oveľa väčšia a vďaka Bohu sa zmenšuje. Pred spojením konferencií aj po spojení sa zasadnutí KBS zúčastňovali vždy dvaja zástupcovia, čo bolo dôležité hlavne pre posilnenie vnímania prítomnosti ženských reholí na Slovensku. Lebo, či chceme a či nie, zasvätená žena na Slovensku nemá zatiaľ to vnímanie a ocenenie, ktoré jej patrí. Isto, môže to byť môj subjektívny pohľad.
Aká bola a je spolupráca s nunciatúrou?
Apoštolská nunciatúra je veľmi dôsledná a aktívna v komunikovaní. Zasiela nám pravidelne materiály, ktoré vychádzajú v Kongregácii pre rehoľníkov. Stretávame sa na pravidelných stretnutiach. Spolupráca je štandardne dobrá.
Bolo aj niečo humorné na zasadaniach s KBS?
Na takýchto stretnutiach toho veľa humorného nebýva. Možno keď sme predniesli nejaký náš návrh a ten sa biskupom nepozdával, boli úsmevné reakcie. Veľké počudovanie nastalo, keď sme predstavili náš návrh spojiť obe rehoľné konferencie. Prekvapili sme, keďže mužská konferencia má 26 členov a ženská 46, dovedna 72 členov, čiže je to veľké množstvo členov plus ďalší personál. Vyjadrili doslova obavu, ako bude takýto orgán fungovať. Ale neodradilo nás to a dnes už azda aj otcovia biskupi vnímajú, že toto spoločné dielo má svoje opodstatnenie a prináša požadované ovocie.
Napokon spojenie oboch konferencií a nadviazanie užšej spolupráce s KBS pomohlo rehoľníkom definovať svoje postavenie aj voči Slovenskej republike.
Áno, spojenie pomohlo k posilneniu našej identity aj smerom k štátu. V rámci štátnej legislatívy sme vnímaní ako ktokoľvek iný, čiže máme rovnaké povinnosti, ale viaceré štátne inštitúcie ešte donedávna nerozpoznávali rehole ako samostatný právny subjekt, nerozumeli pojmu rehoľa, rehoľník atď. a s tým pre nás súviselo viacero problémov či nedorozumení pri vybavovaní rôznych záležitostí na štátnych úradoch. Podarilo sa nám vypracovať ucelený materiál, ktorý bol do finálnej podoby pripravený aj v spolupráci s KBS a zaslaný na Ministerstvo kultúry SR. Veríme, že v krátkom čase príde k postupnej implementácii tohto materiálu do štátnej legislatívy a dočkáme sa aj právneho ukotvenia statusov ako rehoľa, rehoľný dom, rehoľník, rehoľníčka atď.
Pre rehole je KVRPS výhodné zoskupenie, lebo vystupuje jednotne ako jeden subjekt, ktorý zastrešuje aj menšie inštitúty, ktoré by len veľmi ťažko docielili niečo samy. V tomto vnímam podstatný prínos KVRPS pre dobro menších subjektov. Mať účasť na ovocí spolupráce je kľúčový prínos.
Odovzdávaš kormidlo ďalej, čo si myslíš, že bude v budúcnosti dôležité?
Vzájomná spolupráca je kľúčová, máme rozbehnutých viacero spoločných projektov, na ktorých je potrebné naďalej spolupracovať, hlavne čo sa týka právneho postavenia jednotlivých reholí alebo rehoľníkov voči štátu, ďalej v oblasti školstva, ako aj v sociálnej sfére. Tu je na mieste stála bdelosť hlavne v súvislosti so zákonodarstvom. To je spoločné úsilie aj s KBS.
Všetci potrebujeme permanentnú formáciu, a hoci pandémia Covid-19 veľmi ochromila túto iniciatívu, ukazuje sa, že je dôležité stretávať sa, spolu sa formovať a aj takto si vzájomne pomáhať. Bolo by fajn stretávať sa viacej a spolu plánovať, spolupracovať. Otvárať kláštory pre laikov, aby sa mohli s nami zasvätenými stretávať a vydať svedectvo, že nie sme uzatvorení pred svetom a že náš život a naša služba smeruje práve k nim, že sme tu pre ľudí.
Projekt časopis a web Zasvätený život? Ako to vidíš?
Niekedy to vidíme príliš zložito. Robíme z toho akúsi vedu. Chceme to dokonalé. Ale život nie je dokonalý. Bolo by fajn, ak by mohol byť časopis Zasvätený život viac zo života, čím žije tá-ktorá rehoľa. Ľahko sa mi to hovorí, ale vnímam to, že to potrebuje viacej života. Priniesť na stránky časopisu alebo na internet to, čím žijeme, s čím sa boríme, na čom pracujeme, čo nás drží pri živote, čo nás charakterizuje atď. Nemusí byť všetko dokonalé. Tak ako v mužskom kláštore. Väčšinou v ženskom je všetko dokonale vyžehlené, vyumývané, vyleštené… V mužskom je to iné. Nie je to vyzlátené bez jednej chybičky. Ak to má byť dobré, potrebuje to byť ľudské, nie príliš zidealizované. Niečo zo života. Nedávno som si listoval v predchádzajúcich číslach a je tam vidieť posun, určitý vývin. Nemusí byť všetko tip-top, dokonalé. V tomto narážame v rehoľnom svete.
O dokonalosti sa dá napísať všeličo a priznám sa, toto slovo vôbec nemám rád. Možno tomu zle rozumiem, ale vie ma to poriadne vytočiť, keď o tom počúvam. Dokonalosť predstavuje pre mňa akúsi pachuť čohosi neosobného, strojeného, dokonca pretvárku. A to je zle. My zasvätení sa síce máme usilovať o svätosť, ale nie zdeformovaným spôsobom alebo len naoko. V reholiach možno upadnúť do mylnej predstavy, že nás zaujíma len naša vlastná dokonalosť, a to je jednoducho egoizmus. Práve Konferencia pomáha uvedomiť si spoluzávislosť, vedie k spolupráci a spolupatričnosti. Ja nemám všetko a nemôžem robiť všetko, ale je tu niekto iný, kto robí a vie to, čo ja neviem, a môžem sa na neho obrátiť a v tom je to dobré. A už sa deje niečo spolu.
„Budúcnosť reholí je v spolupráci,“ povedal raz môj predchodca Karol Maník, SDB, a dnes potvrdzujem, že má pravdu. Dalo by sa žiť spokojne osamotene, ale to nie je evanjeliové.
A tak želám nášmu spoločnému dielu, aby bolo jednoduchým, radostným, povzbudivým, opravdivým a prinášalo viacej ľudskosti do nášho sveta.
Vďaka!
Zhováral sa Ján Štefanec, SVD
Foto: Markéta Zelenková / Člověk a Víra