Modly sú staré ako tento svet. Biblický človek bol nimi vďaka všetkým okolitým národom pokúšaný počas celých dejín spásy. Práve preto prvým princípom viery vyvoleného ľudu nebolo videnie, ale počúvanie. Takto Pán chránil ich srdcia od zobrazených falošných božstiev. Celé stáročia sa Izrael učil hľadať pravého, neviditeľného Boha v Písmach a vo vlastnom srdci počúvaním.
Predsa z času na čas medzi počúvajúcim ľudom klíčili aj „vidiaci“ jednotlivci, Pánom povolaní proroci, doslovne nazývaní ako vidci. Stávali sa náboženskými vodcami ľudu, lebo Pán im zjavoval aj veci ponad prítomnosť a poza zjavné skutočnosti. Názorne to môžeme vidieť na prorokovi Samuelovi, ktorý – hoci mu Izai predstavil zdanlivo všetkých svojich synov – jasne vidí, že Pánov vyvolený medzi nimi nie je. A keď mu privedú Dávida, vidí viac ako jeho zovňajšok. Vidí aj to, čo je v ňom Božie.
V Novom zákone už ide nielen o počúvanie, ale aj o videnie. Boh sa viditeľne vtelil v Ježišovi Kristovi, a preto bol každý jeho poslucháč volaný dobre otvoriť oči a spoznať v ňom svojho osobného Spasiteľa. Podrobne opísané uzdravenie slepého od narodenia, ktoré má v Jánovom evanjeliu dôležité miesto, je exemplárnou ukážkou, ako má každý adresát evanjelia otvoriť nielen svoje uši, ale aj oči. V uzdravení zraku Ježišovi nebránila ani sobota, ba naopak. Slepému chcel otvoriť oči práve v sobotu, ktorá sa stávala symbolom nastávajúceho vykúpenia a sviatku z nádherného daru videnia človeka, ktorý bol doposiaľ iba v temnotách. Najväčší videc Ježiš, ktorý od večnosti kontempluje Otcovu tvár, sa rozhodol deliť o svoje videnie s nami ľuďmi.
Farizeji chceli zostať radšej pri starom. Stačilo im počúvanie, pri ktorom bolo ľahké počúvať radšej Pánov obraz, t. j. seba. Fyzické videnie Ježiša a jeho znamení konfrontovalo dvojakosť ich počúvania, čo bolo zneisťujúce, vyrušujúce. Radšej odmietali uzdravenie a ostávali pri svojich vyskúšaných istotách.
Ježišom sprostredkovanej milosti neodolá nijaká slepota, ani tá najhoršia – od narodenia. Okrem tej vnútornej. Kľúč od nej visí na mojom krku. Odovzdám mu ho?
Dagmar Kráľová