Viac než mnoho

Viacerí boháči hádzali mnoho. Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince, čo je kvadrans.

Pozri Mk 12, 38 – 44

Keď sa dnes posadíme k Ježišovi (oproti chrámovej pokladnici) a budeme pozorovať, ako sa pozerá na ľudí, ktorí dávajú peniaze do chrámovej pokladnice, môžeme sa veľa naučiť. Podľa slov evanjelistu sú len dve hodnotenia vhodenej sumy: mnoho a viac. Z miesta, kde sedí Ježiš (a spolu s ním dnes aj my), sa teda zdá, že nik nevhodil do pokladnice príliš málo. Skutočne, Boh nikdy nepohŕda tým, čo mu človek prináša s úprimným srdcom. Hoci všetko, čo človek môže priniesť, je v konečnom dôsledku Božím darom, Boh nie je večne nespokojný účtovník, ktorému je vždy všetko málo. Čokoľvek mu človek úprimne dáva, „ako si umienil v srdci; nie zo žiaľu ani z donútenia“ (2 Kor 9, 7), je v Božích očiach mnoho.

Existuje však ešte jedna kategória – „viac“. A viac než „mnoho“ dáva ten, kto dáva všetko. Výraz „celé svoje živobytie“ znie v originálnom texte „holon ton bion autés“. Slovo bios v sebe zahŕňa ešte oveľa viac ako mesačný príjem či všetko to, čo vdova má na vkladnej knižke. Je to skrátka celý jej život. Preto o tejto chudobnej vdove Ježiš hovorí, že dala viac ako všetci, ktorí dávali mnoho.

Ježišov (a Boží) pohľad na ľudí, ktorí dávajú peniaze do pokladnice, teda nie je pohľadom ziskuchtivého bankára, ktorému sa oči rozžiaria až vtedy, keď niekto dá „viac ako mnoho“. Ježiš upiera na ľudí pri chrámovej pokladnici ten istý pohľad ako na bohatého mladíka (pozri Mk 10, 17 – 30). Vieme, že Ježiš sa na neho „pozrel s láskou“. Len vo vedomí tohto láskyplného pohľadu je vôbec možné niečo Bohu dávať. A práve istota tohto láskyplného pohľadu umožňuje človeku prejsť „od mnoho k viac“, od dávania zo svojho nadbytku k dávaniu celého svojho živobytia a celého života.

Prípad bohatého mládenca však naznačuje, že existuje ešte jedna tragická možnosť: „nedávať vôbec nič“. Ježišovmu pohľadu neuniká ani táto kategória „dávajúcich“. Sú to tí, ktorí radi chodia v dlhých rúchach, majú radi pozdravy na uliciach, prvé sedadlá v synagógach a popredné miesta na hostinách; tí, ktorí vyjedajú domy vdovám pod zámienkou dlhých modlitieb.

Títo nežijú vo vedomí láskavého Božieho pohľadu, ale v neustálom horúčkovitom pachtení po pochvalných ľudských pohľadoch. Ich pomyselné mince, ktoré vhadzujú do chrámovej pokladnice, sa podobajú vylisovaným vrchnákom od piva – robia síce veľký šramot, ale sú úplne bezcenné.

Anna Mátiková, pavlínka