Vytvoriť si priestor nádeje.
Milí priatelia, dnes na prvú adventnú nedeľu začíname sláviť nový liturgický rok. Zároveň pokračujeme v pozvaní kráčať po ceste viery, ktorá nám znovu pripomenie významné udalosti z dejín spásy pred narodením Mesiáša. Úryvok dnešnej „eschatologickej reči“ z 21. kapitoly Lukášovho evanjelia nám zároveň dotvára ucelený pohľad, čo všetko bude predchádzať jeho naplneniu „keď uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou“ (porov. Lk 21, 27). Z textu môžeme vycítiť radosť z naplneného očakávania, ale aj bázeň.
A práve táto dvojnásobná perspektíva ožíva v krátkom, no krásnom období Adventu, keď sa pozeráme jednak na prvý príchod Božieho Syna, ktorý sa narodil z Márie, Panny, a potom na jeho slávny druhý príchod, keď príde – ako vyznávame v Kréde – „súdiť živých i mŕtvych“.
Chcel by som sa nakrátko zastaviť pri tejto pôsobivej téme Adventu ako času „očakávania“, pretože ide o hlboko ľudský aspekt, keď sa dar viery stáva vo všetkom jedno s naším telom a srdcom. Očakávanie alebo čakanie je skutočnosť, ktorá prechádza celou našou osobnou, rodinnou, ale aj spoločenskou existenciou. A rehoľný život nie je žiadnou výnimkou! 🙂
Očakávanie je prítomné v nespočetných situáciách, od tých najmenších a jednoduchých, až po tie najdôležitejšie, ktoré sa nás bytostne, hlboko dotýkajú. Myslím medzi nimi na manželov, ktorí túžobne očakávajú dieťa; alebo keď čakáme príbuzného alebo priateľa, ktorý prichádza z diaľky na návštevu; čakanie mladého človeka na výsledok rozhodujúcej skúšky alebo pracovného pohovoru; v citových vzťahoch očakávanie stretnutia s milovanou osobou, odpoveď na list, e-mail, alebo prijatie odpustenia… áno, aj o tom môže byť náš Advent. Dalo by sa povedať, že človek je živý, pokiaľ čaká, pokiaľ v jeho srdci prebýva nádej. Človeka môžeme spoznávať podľa toho, čo očakávame a v čo dúfame…
Rok zasväteného života, v ktorom nás všetkých Svätý Otec František pozval „prebudiť svet“, sa v našich rehoľných komunitách po celom svete postupne prelína so slávením Jubilea 800. rokov od schválenia Dominikánskej rehole pápežom Honoriom III. (22. decembra 1216). Tak dlho sme čakali na toto jubileum: veď príprava naň prebiehala dlhých deväť rokov… no dočkali sme sa a verný Boh prináša svoju milosť a požehnanie na celý rok (porov. Iz 61, 1 – 2).
Skúsme v týchto dňoch milostí vytvoriť vo svojom srdci priestor nádeje a ako „múdre panny“ s horiacimi lampami možno aj počas rorátnych svätých omší očakávať spolu s Pannou Máriou príchod milovaného Spasiteľa. Všetkým vám vyprosujem požehnaný Advent!
P. Bruno Branislav Donoval OP