(Lk 17, 11 – 19)
V nedeľnom evanjeliu Lukáš ukazuje svojim súčasníkom, že Ježiš je oveľa väčší prorok, ako bol Elizeus z prvého čítania. Uzdravil naraz desiatich malomocných, nielen jedného Námana. No je tu ešte zopár ďalších súvislostí, ktoré poukazujú na vnútornú prepojenosť oboch príbehov. Obaja malomocní sú cudzinci, polopohania. Obaja sa uzdravia, až keď sa vzdialia. A obaja sa vrátia ďakovať.
Možnože opäť celkom nerozumieme Ježišovi. Prečo sa čuduje, že ďakovať prišiel len jeden, keď tí deviati ho vlastne poslúchli dôslednejšie a šli sa prednostne ukázať kňazom? Podľa Ježiša im ušlo to podstatné. Lebo nikoho nezachraňuje uzdravenie, ale stretnutie; hlboké stretnutie s ním.
K Ježišovi sa vrátil ten, ktorý podľa dnešného kontextu ani nechodil do kostola. A predsa ho prevalcovala vďačnosť voči Ježišovi. Srdcom hlboko precítil, kto Ježiš je, čo urobil jemu, dvojnásobne marginalizovanému pre pôvod i chorobu. Ak si to dáme dokopy, vyjde nám z toho, že práve vďačný človek je skutočným realistom. Chápe, kto je on sám a tiež kto je Boh. Nevďační, naopak, sú rojkovia, ktorí v utrpení či v radosti žijú v ilúziách. Najmä o sebe.
Aj v tomto príbehu sme pri neuralgickom bode nášho kresťanstva, kde sa rozhoduje, či naše slová, postoje, skutky budú autentické. Lebo nám nemôže ísť len o pedantnú poslušnosť. Ježiš chce evidentne viac. Vycítiť, pochopiť a vykonať viac. Je to ťažšie, ale len vtedy, ak nie sme v kontakte s naším citovým bohatstvom, cez ktoré nás Svätý Duch taktiež vedie. K jeho vnímaniu totiž potrebujeme harmonickú súčinnosť nášho myslenia a cítenia. Prejavuje sa to jednotou medzi vnútrom a vonkajškom, teda konaním podľa nášho myslenia a cítenia. A náš život je potom svedecký a príťažlivý. Stávame sa kresťanmi s takou vzácnou integritou, ktorá je stále modernejšia a zaberá na všetkých.
Vďačný Samaritán, v očiach tých pravoverných béčko či céčko, svedčí o tom, že aj v najväčšom trápení si možno zachovať integritu, či dokonca si ju vybrúsiť. A prijať celým srdcom spásu.
Dagmar Kráľová, FMA