Zasvätené panenstvo je užšie spojenie sa s Kristom

Vedeli ste, že v Cirkvi okrem manželského a rehoľného povolania existuje povolanie do zasväteného života vo svete? Predstavíme vám ho cez tie najkompetentnejšie – Moniku Durkáčovú (49) a Janku Jaššovú (48), ktoré v roku 2012 ako prvé na Slovensku prijali stav zasväteného panenstva z rúk otca biskupa Tomáša Galisa v Žiline.

Aká bola Vaša cesta k duchovnému povolaniu?

Monika: Ja som objavila svoje povolanie raz na Valentína, keď som išla domov z práce. Všade po meste boli srdiečka, tak som sa spýtala Pána, aký dar má On pre mňa. V autobuse som si otvorila Božie Slovo a tam stálo: dar panenstva. Je pravda, že vtedy som tomu nerozumel, až po čase som pochopila, že to je povolanie do zasväteného života. Teda, začalo to v autobuse. Keď som ešte predtým chodila s chlapcom, cítila som, že nemám ísť do manželstva, že to nie je to, do čoho ma Boh volá.

Janka: Vedela som, že nechcem ísť do rehole, lebo všetky sestričky nosia habity. Povedala som si, že si budem len tak žiť život, ako pôjde. Tak som si žila a veľmi som chcela ísť ako laik na misie, niekde na Šalamúnove ostrovy alebo do Tichomoria. Bola som rok na Novom Zélande, prihlásila som sa k biskupovi do misijnej organizácie, ale keď som mala nastúpiť na misijný tréning, skončili mi víza a musela som sa vrátiť na Slovensko. Keď som bola doma, dostala som také slovo, že „nemám ísť k pohanom, ale k ovciam strateným z domu Izraela“, teda, že mám zostať na Slovensku. Neskôr sme našli v Katechizme katolíckej cirkvi článok o tom, že existuje stav zasväteného panenstva. Tak som objavila, že toto chcem žiť. Predtým som nevedela, že je možné takéto povolanie, a veľmi som sa tešila, lebo to bolo to, čo som vlastne už žila.

V čom je zasvätené panenstvo iné ako rehoľný život?

Janka: Iné je to v povolaní. Pán volá do zasväteného života v reholi a do zasväteného života vo svete. Zasvätené panny „sú vo svete, ale nie sú zo sveta“. Je to o povolaní, myslím si, že Pán si ma na toto vybral, nepovolal ma do rehole, ale do zasväteného života vo svete. Je veľa vonkajších aj vnútorných rozdielov. Väčšinou zasvätené panny nežijú v komunite, majú svetské zamestnanie, starajú sa o svoje živobytie. Každá zasvätená panna má svoju spiritualitu, takú, aká je jej blízka. Nie je na to predpis, ako to býva v reholiach – františkáni majú spiritualitu svätého Františka atď. My sme vlastne sestry diecéznych kňazov. Našim hlavným poslaním je modlitbou a obetou posväcovať cirkev, v ktorej žijeme – farnosť, diecézu. Cez všetko, čo robíme, sa spájame s Kristom. Otec biskup nás zasvätil Bohu, mysticky zasnúbil s Kristom a a daroval Cirkvi. (KKC 923)

 

Máte nejakú regulu?

Monika: Máme „Odporúčajúce smernice o príprave na život v povolaní zasvätených panien“. Už samotný názov hovorí o tom, že sú to stanovy pred zasvätením, na prípravu. Ide o formáciu na zasvätenie. Máme svojho delegáta a špirituála. Oni by sa mali starať o zasvätené panny a kandidátky. Tým, že u nás na Slovensku je to v začiatkoch, pomaly sa to rozbieha.

Janka: V jednom článku „smerníc na prípravu“ je, že zasvätená panna má milovať Cirkev, modliť sa odporúčané modlitby, čítať Božie Slovo a veriť, čo Cirkev učí. To sú také všeobecné pravidlá. Tým, že každá má svoju spiritualitu, tak tie špecifiká sú veľmi individuálne. Sú zasvätené panny, ktoré vyrastali v blízkosti jezuitov alebo saleziánov, tak im je blízka takáto spiritualita. Sú vo svete aj zasvätené panny, ktoré žijú v kláštore, zdieľajú spiritualitu tej rehole, ale pôsobia vo svete. Nie sú súčasťou rehoľnej rodiny. Väčšinou zasvätené panny ale žijú samé, to, že my sme dve, je skôr rarita.

Monika Durkáčová

Ako je rozvinuté zasvätené panenstvo na Slovensku a vo svete?

Monika: Na Slovensku je už šesť zasvätených panien a ďalšie kandidátky, ktoré sa pripravujú na zasvätenie.

Janka: V Čechách je 54 zasvätených panien. Prvé zasvätenie tam bolo v roku 1992. My sme na zasvätenie čakali 12 rokov, do roku 2012. Na celosvetovom kongrese v roku 2008 sa stretli zasvätené panny skutočne zo všetkých kútov sveta, dokonca tam bola jedna aj z Iraku. Druhý vatikánsky koncil nariadil obnoviť obrad zasvätených panien, takže postupne sa to dostávalo do krajín ako Nemecko a pod.

Monika: Minulý rok v júli v Badíne bolo stredoeurópske stretnutie zasvätených panien. Stretli sa tam ženy z Nemecka, Ukrajiny, Maďarska, Česka a Slovenska.

Koľko rokov sa pripravuje na zasvätenie?

Monika: Prípravná doba trvá dva roky, potom nasleduje kandidatúra 5 rokov. Teda spolu je to sedem rokov.

Janka: Je to podobná príprava ako v reholi, mala by byť pod dohľadom biskupa alebo biskupom určeného kňaza

Monika: V Košiciach sa ženy, ktoré sa pripravujú na zasvätenie, pravidelne stretávajú so špirituálom. My sme na zasvätenie čakali 12 rokov. Pripravovali sme sa, ako sme vedeli, keďže to ešte na Slovensku nebolo rozbehnuté. Prekladali sme stanovy, čakali sme na preklad obradu zasvätených panien a pravidelne sme chodievali do Čiech na duchovné cvičenia.

Ako vyzerá bežný deň zasvätenej panny?

Monika: Ráno vstanem, pomodlím sa ranné chvály, rozjímanie, idem do práce, po práci idem do kaplnky adorovať (teraz mám prácu, v ktorej je kaplnka), na svätú omšu a potom prídem domov a robím, čo treba. Večer ešte spolu rozjímame. Často máme dohodnuté nejaké stretnutie, modlitbu za niekoho. Nikdy ale nie na úkor rozjímania, nie na úkor svätej omše.

Janka: Mne ráno dlho trvá, kým sa preberiem, tak sa iba rýchlo pomodlím a idem sa zobudiť tým, že robím niečo manuálne, napríklad hádžem do pračky. Potom modlitba, práca, zase modlitba. Máme všelijaké služby, ale keď si plánujeme deň, dávame pozor, aby tam modlitba mala miesto, môže sa posúvať čas, ale nikdy nesmie chýbať.

Janka Jaššová

Keď hovoríte, že každá zasvätená panna má inú spiritualitu, čo je blízke Vám?

Monika: My žijeme z Božieho slova a z Eucharistie. Každý deň musí byť rozjímanie, hodinu sedíš nad Božím Slovom a necháš sa skúmať. Pokiaľ nie je nejaká mimoriadnosť, že nás niekto zavolá, aby sme sa išli za neho modliť, tak ideme adorovať. A ešte je nám veľmi blízka modlitba chvál. Tie mávame tak raz za dva týždne a vlastne hocikedy, keď mám čas, tak chválim. Keď sa stretneme so spoločenstvom, chválime. Chvály sú niečo, čo vyhľadávam.

Janka: Naša spoločná modlitba sú chvály a ešte sa modlíme každý deň ruženec. To sú také najzákladnejšie veci: Eucharistia, Božie slovo, Mária. Ja veľa času trávim v tichu pred Eucharistiou.

O čom je modlitba chvál?

Janka: Oslavovať Boha kvôli Nemu samému.

Monika: Netočíme sa okolo seba, svojich problémov, ale sa zameriavame na Boha. Pozeráme na Neho, aký je a čo všetko o Ňom hovorí Božie Slovo.

Sú v Cirkvi akoby dva tábory – ľudia, ktorí sa modlia chvály a ľudia, ktorí uprednostňujú tradičné modlitby ako ruženec, litánie… Ako je možné toto spojiť?

Janka: Mne sa to vôbec nebije. Chvály sa nemodlím, keď idem po meste, vtedy sa modlím ruženec.

Monika: Ruženec sa modlím hocikde, cestou do práce. Ja sa rada modlím litánie, veď to je rýdza chvála, keď si vezmeš litánie k Božskému Srdcu alebo k Menu Ježiš, tam sa dozvieš, aký Boh je. Pomodlím sa litánie a keď ho chválim, tak sa zameriam na Neho, na Jeho srdce, čo v Ňom je. Krásne to zapadá jedno do druhého.

Janka: Ja vnímam litánie ako bohatstvo Cirkvi. Niekomu to Pán zjavil, aké je to Jeho srdce a ja sa tým môžem modliť. Niekedy sa modlím ruženec podľa litánií k Božskému Srdcu. Napríklad: Ježiš, ktorého Srdce je Srdcom Syna (večného Otca). Verím, že aj ja môžem žiť také synovstvo, ako žil Ježiš – robím iba, čo vidím robiť Otca a hovorím, čo počujem od Otca. Toto je to, čo chcem žiť – ako žil Ježiš. Vedel, po čom Otec túži, mal s Ním vzťah.

Monika: Ja som na chválach chválila Boha, že je Kráľ a stredisko všetkých sŕdc alebo Ten, v ktorom sú všetky poklady múdrosti a poznania. Moje srdce samo išlo do takej oslavy.

Janka: Niekedy. keď sa sama modlím chvály, tak si otvorím litánie a spievam Ježišovi: si najspravodlivejší, najmocnejší… Prečo nevyužiť poklady Cirkvi? Bežne sa modlím chvály s JKS-kou.

Čo bolo alebo je pre Vás ťažké v tomto povolaní?

Monika: Pre mňa je v tomto povolaní niekedy ťažké žiť bez manžela. Hlavne, keď prídu ťažké chvíle a potrebujem podržať alebo cítiť oporu. Vtedy sa obraciam na Pána a prosím Ho, aby ma držal, aby On sám mi bol oporou, lebo On je mojím manželom.

Janka: Určité obdobie som veľmi ťažko prežívala, cítila som smútok z toho, že nebudem mať deti. Mať deti bolo mojou veľkou túžbou. Nikdy som nebola nešťastná, že nebudem mať manžela, ale že nebudem mať deti… Cítila som také prázdno, že nikto nepríde, nikto sa mi nehodí okolo krku. U nás doma vždy boli nejaké deti, ktoré to robili. Odovzdávala som to Pánovi a prosila Ho, aby to naplnil. A naozaj to urobil. Nezobral mi tú túžbu, ale vnímam ju ako naplnenú. Je dobré, že som to prežila, lebo teraz naozaj žijem to duchovné materstvo, že to sú deti, ktoré mi Pán dal.

Ako Vás prijali ľudia?

Janka: V reholiach je to tak, že keď príde sestra do postulátu a má po obliečke, každý ju už berie ako rehoľnú sestru, kdežto my sme boli tých 12 rokov v očiach sveta také… nezaradené. Tým, že sestra nosí habit, už niekam patrí. My sme hovorili, že čakáme na zasvätenie, ale pre mnohých ľudí to nič neznamená. Tak nás aj brali, daktorí dobre, daktorí nedobre. Ale na to, že sme boli také rarity, si myslím, že nás celkom dobre prijali. Kto chcel mať reči, tak mal, kto chcel vedieť pravdu, sa opýtal, kto prijal, prijal. Teraz, keď už máme zasvätenie, je to zase iné.

Monika: Keď sme bývali na fare pri kňazovi, tak to bolo rôzne. Je pravdou, že väčšina ľudí nás prijala a tešili sa. Niektorí nás neprijali a iní boli zase neutrálni. Teraz bývame sami a žijeme si spokojne svoje zasvätenie.

Janka: Keď sme žili na fare, tak sme naplno slúžili vo farnosti so všetkým, čo k tomu patrí, a teraz je to iné. Ale život s Kristom je rovnaký, len služba sa mení podľa prostredia.

Čo je teraz Vašou hlavnou službou?

Janka: Podľa potreby sa modlíme za ľudí. Ja som v tíme Otcovho srdca, keď môžem, rada idem na semináre do služby. V tom vidím zmysel a aj ma to baví.

Priblížiš nám, o čom je seminár Otcovo srdce?

Janka: Fathers Heart sú semináre o Otcovom srdci, o Božej láske. A sú úžasné v tom, že ponúkajú objavenie identity človeka ako Božieho syna/Božej dcéry. Ponúkajú nový pohľad na to, že ja keď som synom/dcérou a mám Otca, ktorý sa stará, tak všetky problémy riešim s Ním. Vovádza to do hlbokého vzťahu s Otcom a potom aj s Ježišom a s Duchom, ale toto je zamerané na Otcovu lásku. Moja služba na seminároch spočíva v modlitbe príhovoru.

Ako by si vysvetlila, čo je modlitba príhovoru?

Janka: Modlitba príhovoru je, keď za mnou príde človek a povie mi, že má takýto problém a ja mu poviem, že ja ho neviem riešiť, ale viem, kto ho vie riešiť. A spolu s tým človekom voláme k Otcovi, aby do toho problému vstúpil.

Aké miesto má utrpenie v živote kresťana?

Monika: Normálne patrí do života kresťana. Ježiš trpel, ale aj vstal z mŕtvych a ja sa chcem pripodobniť Kristovi a žiť a Ním.

Janka: Utrpenie človeka je výkupné a očistné. Keď spájam svoje utrpenie s Kristovým, tak má veľkú výkupnú cenu a zároveň ma očisťuje.

Monika: Samo utrpenie nie je cieľ. Hodnotu má, keď ho spájame s Kristovým utrpením.

Janka: Po zasvätení sme od istých kňazov dostali každá tŕňovú korunu. Povedali nám tak, ako Pán Ježiš povedal Faustíne: „Pozri, za koho si sa vydala.“ Aj u mňa je živé to, že mojim ženíchom je Ukrižovaný Kristus. Ukrižovaný a Vzkriesený. Ale nie iba Ukrižovaný a nie iba Vzkriesený. Keď spájam utrpenie s Kristom, je to veľká silná modlitba. Mnohé veci sa vtedy hýbu, keď spájam utrpenie s Kristovým utrpením a ponúkam ho za rôzne situácie. A to očisťovanie – Ježiš mení moje hodnoty, moje myslenie. Kedysi som dostala obrázok matky Terezy, kde bolo napísané, že najväčšou výsadou je, keď Kristus dáva niekomu účasť na Jeho utrpení.

Má sa kresťan vyhýbať utrpeniu alebo ho má vyhľadávať?

Janka: Nikto nemusí vyhľadávať utrpenie, lebo každý ho má dosť. Keď ma bolí hlava, mám dve možnosti – keď to zvládam, tak si nedám tabletku a poviem Ježišovi: Ježišu, spájam toto utrpenie s tvojim utrpením a keď viem, že musím fungovať, tak si dám tabletku a obetujem ten čas, kým mi tabletka zaberie.

Čo je podľa Vás najdôležitejšie pre človeka, ktorý chce mať vzťah s Bohom?

Janka: Tráviť s Ním čas.

Monika: Modliť sa, tráviť s Ním čas.

Janka: Boh je Osoba. Je to ako pri vzťahu človeka s človekom. Keď s ním netrávim čas, tak sa vzťah nerozvíja. Bez toho času to nejde. A druhá vec je, učiť sa počúvať Boha cez Božie Slovo, cez ticho, cez všetky cesty, cez ktoré Boh hovorí – všetky situácie – ale myslím, že ticho je veľmi dôležité, počúvať a pýtať sa. Keď v modlitbe iba ja hovorím, tak to nie je rozhovor. Ako medzi ľuďmi. Keď ja prídem k Monike, pol hodinu na ňu hovorím a odídem, tak vlastne neviem, ako sa má. Ten čas musí byť vzájomným zdieľaním. A to isté je aj vo vzťahu s Bohom ako Osobou. Ja dokonca mám špecifický vzťah ku každej z Božských osôb. Lebo viem, že Duch Svätý má srdce, aj Otec má srdce, aj Ježiš má srdce, aj keď sú jedno, ale občas potrebujem povedať každému niečo iné. Keď sa idem modliť chvály, volám Máriu, ona ako mama najlepšie vie, ako potešiť Ježišovo srdce.

Ak niekto pocíti povolanie do zasväteného panenstva, čo má prakticky urobiť?

Najlepšie bude, ak si vyhľadá stránku o zasvätenom panenstve http://ordovirginum-sk.webnode.sk/ Kontakt Ordo virginum virginum.ordo@gmail.com

Zdroj: článok prevzatý  s láskavým dolovením z portálu: http://zastolom.sk/zasvatene-panny-monika-a-janka-cez-vsetko-co-robime-sa-spajame-s-kristom/

Autor článku: Jana Solárová

foto: archív zz a Peter Solár