Zasvätení a architektúra. Náčrt vzťahu. II.

(Pokračovanie tohto článku.)

Jednou z možností, ako nad textom o vzťahu architektúry a zasväteného života mávnuť rukou, je utrúsiť čosi v tom zmysle, že ide len o nejaké psychologizovanie. Nie, to vonkoncom nie, nemýľme sa. A hoci len prednedávnom vyšla zaujímavá kniha Karla Smejkala Aplikovaná psychologie architektury, ide o mimobežné, odvodené a sekundárne uvažovanie voči nášmu uvažovaniu. To, čo zaujíma nás, je podstatné, základné, generatívne, neredukovateľné a neprevoditeľné na niečo iné, hoci aj psychologické.

V minulej úvahe sme sa nechali viesť zdomácňovaním v kláštore, vďaka ktorému nastáva generovanie zmyslu domáckeho priestoru, ktorý je jedným zo zmyslov formácie. Rozšírme tieto úvahy o ďalšie súvislosti, obrátiac sa v úvode k trefnému Sirachovmu konštatovaniu: „Hlavné potreby pre život človeka sú: voda, chlieb, dom a (odev), čo zakrýva nahotu… Zlý je to život od domu k domu si hľadať prístrešie…“ (Sir 29, 28. 31).

Krajina, budovy do nej vnorené, vykrojené z jej priestoru, sú voči človeku, ktorý je jej súčasťou, vždy v nejakej polohe, ktorú nemôžeme opísať výlučne geometricky, ale skôr ako vzťah videného, predstavovaného, dotýkaného, chceného, sprítomňovaného, blízkeho či vzdialeného. Sme zapletení do tkaniva krajiny, ktorej súčasťou sú aj naše domy, byty, kláštory. Nejde len o vnemy neutrálnej a mŕtvej matérie, ale o živé súvislosti uprostred živého a žitého sveta významov.

Martin Heidegger príznačne konštatoval, že: „Domy si dnes predstavujeme príliš jednoducho a často z núdze ako nejaké usporiadané priestory, v ktorých prebieha náš všedný deň. Dom sa stáva takmer len kontajnerom na bývanie. No až tým, že sa v ňom býva, sa stáva dom domom. Stavanie domu je skutočne tým, čím je, len vtedy, ak je už vopred určené tým, že má umožniť bývanie. Toto umožňovanie spočíva v tom, že prebúdza a zaručuje nášmu bývaniu jeho najpôvodnejšie možnosti. Ak premyslíme slovo bývať v dostatočnej šírke a bytostnej hĺbke, stane sa pre nás pomenovaním toho, ako ľudia na zemi pod klenbou nebies putujú od narodenia po smrť. Toto putovanie je mnohotvárne a premenlivé. Vždy a všade je však základným rysom bývania ako ľudského spôsobu zdržiavania sa medzi nebom a zemou, medzi zrodením a smrťou, medzi radosťou a bolesťou, medzi prácou a slovom.“^[1]

To, čo sa teda snažíme vyjasniť, je význam čo najplnšieho prekrytia miesta, pozície zasväteného/ej v krajine, v kláštore s jeho/jej prežívaním, s prežívaním miesta. Totiž hoci ma aj moje telo podnecuje v súlade s jeho „nulovou pozíciou“, aby som považoval krajinu či dom, kde sa nachádzam, za svoje, nemusí vždy nutne dochádzať k prekrývaniu miesta a prežívania. Život môže byť prežívaný aj mimo svojho centra, spôsobom túžby po domove, po inom mieste, či na spôsob vykorenenia, jeho absencie. Miesto pobytu nemusí byť nasýtené prežívaním, naopak, môže byť vo vnútornom prežívaní chudobným a rehoľníci môžu byť priestorom, kde boli „umiestnení“ podvyživení. Práve preto by sa navrhovanie i budovanie našich domov malo usilovať o čo najplnšie prekrytie vnútorných a vonkajších (geometrických) možností.

Aj významný český filozof Jan Patočka uvažoval vo svojich textoch venovaných pomeru človeka a sveta podobne hovoriac, že tento vzťah má svoje centrum, ktoré nám umožňuje rozlišovať domáce a cudzie. Jadrom pomeru človek/svet je podľa neho domov. „Domov však nie je, ako by sa azda z porovnania s perspektívou mohlo súdiť, podľa mojej okamžitej pozície orientované centrum. Domov nie je tam, kde práve som, veď práve ja sám môžem byť z domova vzdialený; domov je útočište, miesto, kam patrím viac než kamkoľvek inde; viacej domovov nemôže byť prežívaných zároveň s rovnakou intenzitou. Je to tá časť univerza, ktorá je najviac ľudsky preniknutá; kde sú veci takmer orgánmi nášho života.“^[2]

Podľa francúzskeho filozofia Mauricea Merleau-Pontyho, keď sa snažíme porozumieť vzťahom definujúcim nejaké architektonické dielo, usilujeme sa o porozumenie vzťahov viditeľného k neviditeľnému. Neviditeľné sa totiž sprítomňuje vo viditeľnom; viditeľné vzťahy sú ťarchavé neviditeľnom.^[3]

Dovoľte mi spomenúť aj francúzskeho filozofa židovského pôvodu Emmanuela Levinasa, ktorého pápež Ján Pavol II. zvykol pozývať na sympózia do Castel Gandolfo. Levinas hovorí, že človek sa vždy chce zveriť, odovzdať nejakému miestu ako základu a svojej podmienke.^[4] Prečo? Ako tomu rozumieť? Miesto totiž podopiera človeka až „do tej miery, že sa subjekt kladie ako subjekt práve vďaka skutočnosti, že spočíva na základe.“^[5] Pre Levinasa je protikladom takéhoto založenia miestom fatálne zničenie subjektu, nemožnosť skutočne ľudského života, nielen nejaký nedostatok. Život vo svete môže byť len natoľko prežívaným, nakoľko nám poskytuje možnosť odstupu, možnosť existovať „z domu“, ktorý jediný práve odstup umožňuje.

Človek vstupuje do sveta z intimity domu. Levinas premýšľa o ľudskom živote ako o udalosti oddelenia. Unikátna svojbytnosť ľudskej bytosti umožňuje interioritu, dôvernosť vzťahu k samému sebe (a ten umožňuje opravdivé a zdravé vzťahy v komunite). Človek predsa bytostne vzdoruje pohlteniu totalitou či v našom prípade napríklad nejakou rehoľnou mašinériou. Podľa Levinasa sa tento sebavzťah, táto interiorita uskutočňuje ako bytostná samota. Zasvätený sa aj z tohto dôvodu musí usilovať o nadviazanie vedomého vzťahu so samým sebou a to sa deje ako udalosť a dielo identity. Ide o možnosť vyjsť zo seba a vrátiť sa k sebe, teda byť osamote.

Samota ako moja interiorita sa uskutočňuje ako „dom“. Interval oddelenia, ktorý mi prívetivo poskytuje dom, kláštor, umožňuje uzobranosť či v bežnejšom zmysle slova sústredenosť, pozornosť. Umožňuje pozdržanie sa bezprostredných reakcií a vymanenie sa z pragmatických, účelných súvislosti. Dom mi umožňuje byť so sebou, zdržiavať sa so sebou v dôvernosti: Až bývať v dome alebo mať dom znamená byť! Táto domácka známosť a intimita sa dejú „ako prívetivosť, ktorá sa rozlieva po tvári veci“^[6]. Až z tejto pozície je možné vzťahovať sa k skutočnostiam sveta pokojne a trpezlivo sa zdržiavajúc ich manipulatívneho ovládania, všímajúc si nepovšimnuté. Až odstup totiž umožňuje plnú a intenzívnu prítomnosť.

Bytostným znakom bývania v dome, v kláštore je dôvernosť, teda ľudská intimita s druhým. Levinas sa nerozpakuje povedať, že takáto intimita s niekým iným je najvhodnejšie mysliteľná ako vzťah so „ženským“. Nejde však o rodovú perspektívu. „Ženskosť“ je totiž pre Levinasa nezastupiteľnou metaforou pohostinnosti. „Žena je podmienkou uzobrania, interiority domu a bývania,“ ^[7] hovorí. Diskrétnosť takejto prítomnosti iného, ktorú opisuje figúrou „ženského“, v sebe zahŕňa možnosti transcendentného vzťahu k druhému, k bratovi, k sestre. Až keď som prijímaný iným, obývame dom spoločne; vďaka pohostinnému a láskavému prijatiu som potvrdzovaný/á vo svojom odstupe, a teda mojej jedinečnosti. „Ženské“ je tak podmienkou domu natoľko, nakoľko je dom domom a kláštor pohostinným priestorom.

Každý rehoľný dom je bytostne kontemplatívny. Samozrejme, bývanie v dome, ktoré je podobou oddelenosti a intimity, neneguje a neprerušuje väzby so svetom. Naopak! Môžeme to pozorovať už na samotnom povrchu akejkoľvek budovy, ktorá je vždy poréznou hranicou. Dvere sprístupňujú i zneprístupňujú. Možno ich otvárať zvonku aj zvnútra. Možno nimi vstúpiť aj odísť, možno sa v nich zdržať, váhať, postáť. Podobne okno sprístupňuje vonkajší ruch vnútru bez toho, aby narúšalo túto hranicu. Skutočný dom je teda vybudovaný na hraniciach interiority. Svojou fasádou čelí a otvára sa do vonkajšieho či až verejného priestoru, zároveň však odopiera verejnosti svoju intimitu. Zviditeľňuje aj zneviditeľňuje a predstavení i architekti podstupujúci cestu navrhovania kláštora by mali hľadať ich podobu a pomer. Domy vydeľujú ľudské bytosti od sveta a zároveň potvrdzujú ich väzby. Odopierajú vnútrajšok vonkajšku, a tak umožňujú prácu i kultúru. Oddeľujú viditeľné od neviditeľného, intímne od verejného, pohostinné od nehostinného, ustaraného. Levinas dokonca povie, že z pozície domu sa uskutočňuje latentné zrodenie sveta.^[8] Môžeme sa teda vrátiť k počiatočnej otázke: Svet predpokladá dom. A rehoľný svet ešte akosi viac! Bytnosťou kláštora je umožňovať bývanie tak, že ochraňuje, prijíma, očakáva a sprevádza. Bytnosťou kláštora je umožniť zasvätenému byť v prostej blízkosti a dôvernosti vecí i budovy. Nielen sa niekde zdržiavať a budovu využívať, ale budovu obývať, bývať v nej tak, ako má bývať človek.

(pokračovanie nabudúce)

---

^[1] Martin Heidegger, Hebel – domácí přítel. In: Martin Heidegger, Básnicky bydlí člověk. Praha: Oikumené, 2006, s. 155 – 157.
^[2] Jan Patočka, Přirozený svět jako filosofický problém. In: Jan Patočka, Fenomenologické spisy I. Praha: Oikoymenh, 2008, s. 194.
³ Porov. Maurice Merleau-Ponty, Viditeľné a neviditelné. Praha: Oikumené, 2004, s. 210.
^[4] Porov. Emmanuel Levinas, De l’existence à l’existant. Paris: J. Vrin, 2004, s. 119 – 120.
^[5] Ibid., s. 121.
^[6] Emmanuel Levinas, Totalité et infini. Essai sur l’extériorité. Paris: Le Livre de Poche, 2008, s. 165.
^[7] Ibid., s. 166.
^[8] Porov. ibid., s. 168.

Ladislav Tkáčik, OFMCap

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 02/2022.