Prineste Božie objatie

„Prineste objatie Boha“ je názov posolstva CEI – talianskej biskupskej konferencie, na 19. svetový deň zasväteného života. Posolstvo vychádza z Listu pápeža Františka všetkým zasväteným. Komentuje ho v rozhovore sr. Diana Papa, predstavená kláštora klarisiek v Otrante.

Biskupi hovoria o otvorenom pohľade, ktorý charakterizuje tých, ktorí vložia svoj život do Božích rúk. Matka Diana, je dnes ťažké udržať si takýto pohľad?
Je potrebné ísť ďalej, skúmať dejiny a získať kontemplatívny pohľad na život a to nám pomáha čítať zvnútra, nielen svojimi intelektuálnymi schopnosťami, ale v prepojení rozumu s vierou. Toto je naša úloha: robiť viditeľnou prítomnosť Boha v každej osobe, vychádzajúc v každom okamihu dejín so seba samých, z udalostí.

Pápež a s ním biskupi hovoria, že kde sú rehoľníci, tam je radosť. Ako pomôcť ľuďom, aby sa nenechali premôcť únavou a sklamaním?
Budem hovoriť o dvoch úrovniach. Prvá sa týka nás zasvätených zvnútra, v ktorom potrebujeme objaviť krásu života, v každodennosti. Ľudskú existenciu sme príliš „znadprirodzenili“ a náš život viery sme žili s rizikom intimizmu čo znamená so zameraním sa na seba. A potom, treba veľa pracovať na ďalšej úrovni nás zasvätených, a to na zrelých vzťahoch. Toto všetko však môže byť možné, ak každý deň prosíme o dar viery. Keď sme zakúsili Božie objatie, prinesieme ho aj iným nie v očakávaní, že budeme mať ľudí podobných nám, ale v prijímaní takých, akí sú, aj spomalením kroku. Sme hlinenými nádobami a často nato zabúdame. Teda priblížiť sa k ľuďom znamená povedať všetkým ostaným: My sme na tej istej lodi ako vy, ibaže pamätáme na objatie Bohom.

Biskupi hovoria, že treba mať veľkú dôveru v zasvätených. Je to krásna zodpovednosť…
My sme súčasťou Božieho ľudu. Boli sme povolaní, aby sme zviditeľnili krstné sľuby, žité v každodennosti bez toho, žeby sme robili niečo mimoriadne, ale žili v plnosti ľudskosti, ako vtelený Kristus. Nemusíme nič vymýšľať. Ďakujeme biskupom za dôveru: je však nevyhnutné, aby sme odhalili krásu synergie vo vnútri Božieho ľudu. Každý má svoju úlohu, jeden nevylučuje druhého: napríklad som presvedčená, že rodiny odovzdávajú a zviditeľňujú nežnosť trojičnej lásky a my rodinám komunikujeme, že nikto nemôže mať iného za svoj idol. Je to zázračná výmena a pomáha nám jedinečným spôsobom:
Keď prichádzajú do kláštora manželské páry na rozhovory vidia, že máme veľmi hlboký vzťah so vzkrieseným Kristom, ktorý je pre nás skutočne osobou. Následne cesta vzťahu s Pánom je viditeľná aj vo vzťahu v manželstve. Tak sa stávame „ikonami“ jedni pre druhých.

Nakoľko sa môžu zasvätení podieľať na vytváraní „nového kresťanského ľudstva“?
Je potrebné vidieť človeka ako celok. Je úroveň biologická, psychologická a duchovná. Často sme uprednostňovali jednu úroveň pred druhou. Cesta mníšok, sa viac ako inokedy profiluje v takej miere, v akej sa predstavuje osoba vo svojej celosti a zároveň prijíma druhých aj v existenciálnych perifériách. Veľakrát prichádzajú ľudia do kláštora nie aby hľadali Boha, ale aby boli prijatí ako osoby. Ale ak my mníšky nemáme vedomie takejto krásy ľudstva, ako môžeme prijať iného, ak je sám v hľadaní svojej ľudskosti? Teda úlohou nás ako mníšok je mať vedomie ľudskosti, ktorá nám bola zadarmo daná .

Aké ovocie môžeme očakávať od Roku zasväteného života?
Predovšetkým to nemá byť „sebaoslavovanie“, ale pripomenutie si toho, čo sme dostali ako dar. V tomto roku si môžeme znovu prejsť nezištnosť Božieho volania; znovu obnoviť evanjeliové rady s Božím slovom, v počúvaní učiteľského úradu a dejinami mužov a žien dneška; starať sa o duchovný život. Je to úloha nielen pre nás, ale pre všetkých pokrstených, získať kontemplatívny štýl, aby sme zviditeľňovali evanjeliovú dimenziu nášho života; načúvať evanjeliu; byť prorockými, pristupovať k druhým bez cítenia sa lepšími či horšími a objaviť krásu volania.

Aká je dnes úloha zasvätenej ženy?
Musí si byť predovšetkým vedomá, že je ženou, nie v súperení s mužom, ale vo vlastnej jedinečnosti spolu môžeme vybudovať krajší svet, ak každý prinesie svoj podiel. Že je ženou, ktorá vidí realitu zo širokého uhla, ale je pozorná na jednotlivé detaily, ktorá vie čakať na čas dozretia, má prezieravý pohľad a predovšetkým poľudšťuje zem svojou nežnosťou. Dimenzia daru, nezištnosti: toto musí byť poslaním zasvätenej ženy v Cirkvi a vo svete.

„Prineste objatie Boha“ má veľa zaujímavých podnetov. Čo sa vám osobitne páči?“
Posolstvo biskupov má široký nádych v línii načrtnutej pápežom Františkom a toto sa mi veľmi páči. Je dôležité mať pred sebou túto možnosť hľadania: my nie sme už hotové osoby; až do konca života sme ľudia, ktorí sú volaní objavovať doteraz neznáme časti nášho života spolu s Pánom.
Ďakujeme biskupom za toto posolstvo, pretože nám dali ďalší stimul – okrem Pápežovho – byť ľuďmi podľa Božieho srdca.

Gigliola Alfaro

(text prevzatý z www.agensir.it; foto: www.ofm.org)