Zasvätený život a priateľstvo (II.)

„Nemalo by byť viac priateľstva medzi tými, čo [sú zasvätení a] bývajú spolu pod tou istou strechou, v tom istom dome?“ (svätý Augustín: Boží štát XIX, 5)

Priateľstvo a autorita

Osobitnú rolu v prístupe k priateľstvu zohráva v komunite predstavený alebo predstavená. Ich prvoradou úlohou je vytvárať podmienky, aby v komunite vládla priateľská atmosféra. Ďalej sa musia starať o to, aby nedochádzalo k zneužívaniam. To znamená, že v prvom rade by mali vedieť rozpoznať menej vyzreté komunitné dynamiky: príliš blízke, využívačné vzťahy, žiarlivosti, rivality. Napríklad predstavená si musí dávať pozor, aby sa neprikláňala iba na jednu stranu: má byť ochotná vypočuť všetky sestry, pochopiť úmysly a zorné uhly každej sestry, a nespájať sa s jednými proti druhým; naopak, jej úlohou je zmierovať, pomáhať „čítať“, teda interpretovať skutočnosť aj iným pohľadom, a predovšetkým nepodporovať prejavy závisti a žiarlivosti. Múdra a rozvážna predstavená nesmie v komunite absentovať a riešiť problémy povrchne. Musí vedieť zaujať postoj a zhodnotiť, či je nejaký priateľský vzťah prehnaný, nevyzretý alebo dokonca nezdravý; zistiť, či obvinenia z ‚osobitného priateľstva‘ majú reálny podklad alebo vznikajú zo súťaživosti a žiarlivosti.

Najnáročnejšou úlohou je úprimnosť voči sebe. Kto totiž vykonáva službu autority, nemôže sa vyhnúť konfliktom. Preto si musí dávať pozor, aby túto službu nevnímal ako prostriedok moci a prípadné priateľstvá ako jej ohrozenie. Úspešný a sympatický brat či sestra, s ktorými chcú viacerí nadviazať hlbšie vzťahy, môžu byť totiž vnímaní ako rivali, konkurencia, ako destabilizujúca prítomnosť.

Ten, kto je na čele komunity, bude musieť súčasne venovať pozor svojim vlastným priateľstvám – aby členovia komunity neboli z nich vylúčení. Preto je správne vedieť si strážiť srdce, pestovať zdravú rezervovanosť, vyhýbať sa príliš okatým dôvernostiam a blízkym vzťahom. Najväčšou hodnotu je sloboda srdca. Samozrejme, že nie je vždy ľahké prekonať ľudské pocity a sklony, prirodzené sympatie a afinity. Služba autority si vyžaduje každodenný boj proti rôznym nevyváženým sklonom, ale v prvom rade snahu tak stvárňovať vnútro srdca, aby dokázalo rozvíjať hlboké vzťahy a každého prijímať osobným a jedinečným spôsobom.

Priateľ/priateľka, strážca duše

V zasvätenom živote sa však priateľstvo nemôže zakladať jedine na sympatii a náklonnosti. Ľudský a psychologický rozmer, ktorý stojí na začiatku každého priateľstva, nedokáže vybudovať pevné a hlboké vzťahy. Keby sme sa zamerali iba na vytváranie vzťahu, v ktorom prevláda spoločný záujem alebo vzájomné pochopenie, vylúčili by sme z neho podstatný rozmer osoby: jej prirodzené nasmerovanie na Boha.

Priateľstvo v zasvätenom živote musí byť totiž v prvom rade duchovným priateľstvom, v ktorom je hlavným hýbateľom Svätý Duch. On tým, že spája dve srdcia, vovádza ich do dynamiky lásky Otca a Syna, ktorá je základom každého vzťahu. Známy stredoveký autor, cistercián Aelred z Rievaulx, (1110 – 1167), ktorého dielo O duchovnom priateľstve je aj autentickým skvostom duchovnej literatúry hovorí, že priateľstvo musí začínať v Kristovi, rozvíjať sa v Kristovi, mať svoj cieľ a dokonalosť v Kristovi. V tomto zmysle je priateľ akoby strážcom lásky či strážcom duše, pretože srdce toho, kto skutočne žije hlbokým priateľstvom s Ježišom, je veľké. „Takáto osoba vyžaruje dobrotu a miernosť, vľúdnosť a jemnosť. Vo svojom srdci sa cíti doma, pretože vie, že ma po svojom boku Ježiša. Aj s inými bude zaobchádzať priateľsky. Priateľstvo s Ježišom sa totiž premieta do priateľstva so svojím blížnym.“[1]

Heterosexuálne priateľstvá

Môže existovať priateľstvo medzi zasvätenou ženou a mužom, ktorý žije v manželstve, je kňazom alebo rehoľníkom? Otázka môže znieť aj opačne: Môže existovať priateľstvo medzi mužom žijúcim v manželstve, kňazom, rehoľníkom a zasvätenou ženou? Veď dejiny Cirkvi dokazujú, že v živote svätých mužov a žien existovali hlboké priateľstvá. Stačí spomenúť Františka Assiského a Kláru, Teréziu z Avily a Jána z Kríža, Františka Saleského a Janu de Chantal a podobne.

Čistota zasväteného života je milosť, dar, ktorý sme dostali zhora. Je to niečo, čo máme a „nemáme“, niečo, čo si vyžaduje každodenné asketické úsilie. V dnešnej dobe čoraz viac prevláda mienka, že takéto priateľstvo (najmä medzi dvoma zasvätenými osobami) je možné, pretože napomáha byť verný evanjeliovým hodnotám. Avšak iba za určitých podmienok. Treba povedať, že takéto priateľstvo nie je nevyhnutné v procese ľudského vyzrievania a duchovného rastu a nie je ani nevyhnutné každému ho ponúkať. Blahodarný vplyv priateľstva možno očakávať iba medzi osobami, ktoré dosiahli primeraný stupeň zrelosti v rovine psychologickej, citovej, duchovnej a v rovine vlastného povolania.

Treba však povedať, že „pre ženu je priateľstvo dôležitejšie než pre muža. Okrem toho jej sa oveľa ľahšie podarí udržať vzťah v citovej a duchovnej rovine. No takýto druh priateľstva môže prežívať málokto, skôr ide o výnimku. Priateľstvo bez sexuality je totiž veľmi náročné. Môže teda existovať iba pod podmienkou, že osoby sú vnútorne vyzreté“[2].

Význam a hodnota heterosexuálneho priateľstva sa však mení podľa toho, aký stupeň zrelosti dvaja priatelia dosiahli. Ak sú osoby ľudsky a duchovne vyzreté, môžeme hovoriť o konštruktívnom priateľstve; ak aspoň jeden z priateľov dosiahol potrebný stupeň zrelosti, hovorí sa o pedagogickom alebo terapeutickom priateľstve; ak sú obaja nevyzretí, priateľstvo bude deštrukčné. Možno teda konštatovať, že „kto nedokáže žiť v opravdivom priateľstve, ten ešte neprekonal adolescenciu v láske. Naopak, osoba, ktorá čestne prežíva panenské zasvätenie a je si plne vedomá daru a úlohy, ktoré s panenstvom súvisia, vie, že je osobitne obohatená a že má úžasnú schopnosť milovať, a teda akceptovať osobnú lásku bez rizika, že by ju svojím egoizmom znesvätila“[3]. Vieme, že v priateľstve medzi mužom a ženou je prítomná sexualita. Nejde o to, aby sme eros potlačili; je potrebné, aby sme ho prijali a zakomponovali do svojho zasvätenia ako pozitívnu silu. Rozvážne sa treba vyhnúť tomu, aby sa priateľstvo nestalo – vďaka citovej absencii – príležitosťou na erotickú kompenzáciu, čo sa prejavuje v snahe udržať si priateľa žiarlivosťou alebo závislosťou. Keď ide o citové prejavy, ak sú zrelé, budú otvorené, úctivé, naplnené citom, nie žiarlivosťou. Úcta a cit sú tie najjemnejšie prejavy, ktorými možno vyjadriť citový vzťah medzi zasvätenými osobami.

 Štefan Turanský SDB