Niektorí až cez ťažkosti objavíme, že povolanie je dar.
Vďaka za svedectvo verbistu Igora Kráľa.
V treťom roku rehoľného života som zažil jednu z veľkých kríz môjho života. Riešil som svoje postupné vychladnutie po obrátení. Bolo moje rozhodnutie vydať sa na cestu zasväteného života správne? Kdesi v tom všetkom sa mi stále vynárala pochybnosť, či je naozaj možné, aby si ma Boh povolal. O tom, ako som sa pohyboval miestami až niekde pri depresii a trápil sa dlhé mesiace zacyklený v kaplnke či pri práci v záhrade, by asi najlepšie vedeli povedať tí, čo to so mnou vtedy museli vydržať.
Ale prišlo to. Moment, keď sa rozbúrené more pochybností pomaly utíšilo, zahmlená vízia sa vyčírila a ja som opäť začal túžiť. Obohatil som sa o skúsenosť, že fráza „v kríze sa nerobia vážne rozhodnutia“ je pravdivá a bol som vďačný, že som v nej nezdupkal z boja. Hneď nato sme mali duchovné cvičenia, počas ktorých som nielenže uveril, že Pán ma volá a ponúka mi dar povolania, ale moja duša sa zaľúbila do Boha. Ale až tak, že tento vzťah, ktorý vtedy medzi mnou a Bohom vznikol, som nazval prvou skutočnou láskou. Po prvýkrát v živote som sa totiž rozhodol a zaviazal milovať nezištne a bezpodmienečne. A hlavne navždy. Boha, samozrejme. O dva dni nato som mal prvé sľuby. Zamilovaný a presvedčený, že Boh ma volá.
Pri pohľade do zdravotnej karty vidím, že to nebolo ani tri týždne po sľuboch, čo mi diagnostikovali takú vážnu chorobu, že ma jeden z predstavených upozornil, že ak sa nevyliečim, budem musieť odísť. Ako priemerný chemik a biológ som si prečítal snáď všetky odborné články dostupné na internete. Dozvedel som sa, že spĺňam takmer všetky rizikové faktory a že choroba sa v podstate liečiť nedá. Dá sa len pribrzdiť.
Mamutie dávky kortikoidov menili proporcie môjho tela a postupne som musel s pravdou von. Viete si predstaviť, ako sa v základoch otriasalo všetko to, čo som len pred chvíľou pochopil a uveril. Že ma povolal Boh. Že Boh je dobrý a štedrý. Že moje áno, povedané Bohu, som síce sľúbil na rok, ale myslel som, že to už bude navždy. Často proti mojej vôli sa mi do mysle vtierali myšlienky, ktoré sa snažili vo mne spochybňovať Božiu lásku, vernosť a dobrotu.
Ale spomenul som si na sľub, že ho budem milovať nezištne a bez podmienok – teda v dobrom i zlom, v zdraví a chorobe, v bohatstve a chudobe, ako by sľubovali manželia.
Skrátim to a poviem, ako som od tej chvíle videl zázraky. Videl som množstvo ľudí, ktorí sa dokážu zmobilizovať a s dôverou predstupovať pred Božiu tvár a vyprosovať nemožné. Nevyzdravel som, ale chorobu sa podarilo stabilizovať. A čo bolo pre mňa podstatné – naučil som sa byť vďačný. Keď som si uvedomoval, že byť zasväteným nie je až tak v mojej moci, začal som ďakovať za každý deň, ktorý som mohol stráviť v reholi verbistov. Každý deň, keď som miništroval, ďakoval som za ľudí, ktorí vymysleli lieky, za lekára, ktorý mi svojím pokojom vedel prinavrátiť nádej. Za množstvo zaujímavých stretnutí s ľuďmi, s ktorými som sa mohol v čakárni stretávať. Za podporu spolubratov, za strach rodičov, z ktorého ku mne vychádzalo obrovské posolstvo o láske, ktorou ma milujú. Za to, že som začal rozumieť chorým, trpiacim a Ježišovi viac ako kedykoľvek predtým. A tak sa často stalo, že napriek tomu, že neviem spievať, v srdci som Bohu vyspevoval piesne vďaky a chvály.
Nechcem zabúdať ďakovať a pamätať sa na veľké veci, ktoré mi urobil Pán. Preto píšem riadky, ako som, síce cez ťažkosti, v povolaní objavil dar. Ničím nezaslúžený. Samozrejme, z ktorého by som sa nemohol tešiť, keby som ho neprijal.
Igor Kráľ SVD