Mt 25, 1-13
Na začiatku zimnej sezóny sa na vodičov (aj nevodičov, ale oni si to nevšímajú) zo všetkých možných médií vyrútia rady, ako sa na ňu dobre pripraviť. Okrem základných veci, ako je prezutie pneumatík a kontrola nemrznúcej zmesi v chladiči a ostrekovači, je tam aj rada mať v kufri lopatku a vrecko s pieskom a… Pred dlhšou cestou natankovať doplna pre prípad, že by sme s vozidlom uviazli v nejakej kolóne alebo keby sme, nedaj Bože, skončili v nejakom záveji. Vtedy máme istotu, že si budeme môcť dostatočne dlho v aute kúriť. Takto môžeme vyraziť „naplno“ (samozrejme, v medziach predpisov cestnej premávky) a nemusíme sa obmedzovať, lebo… Sme pripravení, keby niečo… Problém začína vtedy, ak pripravení nie sme a dostaneme sa do situácie, v ktorej musíme ísť „na doraz“. Inými slovami, keď žijeme v strachu, či nám palivo vystačí, alebo nie, musíme sa obmedzovať, šetriť, mrznúť…
Často sa hovorí, že problémom nerozumných panien (u „Rusnacoch na Dolnej źemi“ – gréckokatolíkov na území bývalej Juhoslávie majú preklad „šaľene“) bolo to, že nemali olej. To však nie je pravda, pretože keď prišiel Ženích, tie (ostaňme pri tom „nerozumné“) hovoria, že im lampy hasnú. Ony teda olej mali, ale mali ho málo. Nestačil im na čas čakania a už vonkoncom by im nestačil na cestu do svadobnej siene. Išli „na doraz“ a stalo sa im to osudným. Počuli to strašné: „Nepoznám vás.“
Tie múdre boli pripravené, a tak mohli ísť „naplno“. Pevne verím, že aj na samotnej svadbe to „roztočili naplno“, že si to užili.
Kľúčovou otázkou dnešného textu je: „V akom stave je lampa môjho života? Koľko oleja Božej milosti je vo mne? Budem schopný dnes, zajtra, v najbližších dňoch, žiť naplno, alebo všetci okolo mňa budú vidieť a predovšetkým cítiť, že idem na doraz?“
Milan Zaleha, redemptorista