Telesnosť a jej správne chápanie, a najmä zvládanie sa bezprostredne dotýka duchovných osôb. Tí, ktorí sa rozhodli žiť v celibáte pre službu Cirkvi musia poznať predovšetkým sami seba, svoje ťažkosti, silné i slabé stránky svojej osobnosti. Len vtedy je možná opravdivá formácia pre duchovný stav. Richard Kucharčík v štúdii Je na vine celibát? písanej pre časopis Verba Theologica hľadá odpovede a východiská na túto otázku v koncepcii telesnosti a zasväteného života v diele Jána Pavla II.

Prvú časť nájdete tu.

---

K správnej interpretácii sexuálneho pudu

Na prekonanie negativistickej, psychoanalytickej a autocentrickej koncepcie je potrebné predložiť inú. Sexuálny pud nepredstavuje len nejakú energiu, ktorá sa v tele človeka hromadí a musí byť náležitým spôsobom spracovaná. Do konfrontácie týchto teórií kladieme koncepciu Karola Wojtyłu, ktorý sa podujal na komplexnú interpretáciu sexuálneho pudu, ktorý definuje pozitívne, personalisticky a altrocentricky.

Sexuálny pud so sebou nesie dynamickú orientáciu osoby v určenom smere[1], poukazuje na to, že každý človek je od prírody pohlavnou bytosťou a že patrí k niektorému z dvoch pohlaví. Sexuálny pud sa prejavuje prirodzenou náklonnosťou, smerovaním k druhému pohlaviu, poukazuje na určitú orientáciu či nasmerovanie ľudskej bytosti na opačné pohlavie – prirodzený smer úsilia vrodený každému človeku, ktoré je späté s jeho vlastnou prirodzenosťou, podľa ktorého sa celá jeho bytosť zvnútra rozvíja a zdokonaľuje[2].

Je vrodeným a prirodzeným smerovaním ľudských tendencií, ktoré fyzicky, psychicky a duchovne orientuje smerom k druhému, k osobe opačného pohlavia. Nejde pritom o smerovanie len k niektorým charakteristikám osoby (príjemnosť, sexuálna príťažlivosť, nežnosť…), ale k osobe ako takej, ktorá je subjektom, nositeľom týchto charakteristík[3].

Sexuálny pud ženy a muža sa nevyčerpáva obracaním sa k psychofyziologickým vlastnostiam druhého pohlavia. Tieto vlastnosti neexistujú a nemôžu existovať odtrhnuto od osoby, existujú vždy v konkrétnom človeku. V svojej podstate je sexuálny pud v človeku od prirodzenosti vždy obrátený k človeku. Prirodzené smerovanie sexuálneho pudu poukazuje na človeka druhého pohlavia, ale nie iba na samo „druhé pohlavie“. V konfrontácii s Freudom postfreudovskou psychoanalýzou je sexuálny pud vlastnosťou celého ľudského bytia, nie iba jeho jednej sféry alebo schopnosti, nie je spätý iba s fyziológiou či dokonca s psychofyziológiou človeka, ktorou sa zaoberajú prírodné vedy[4], preniká celú ľudskú bytosť. Sexuálny pud v človeku nie je výhradne somatickým dynamizmom, a preto interpretácia pudu na základe samej somatiky alebo psychiky nemôže byť kompletná. Popri celej osobitosti a spontánnosti sú reakcie tela natoľko vedomé, že človek ako osoba ich môže riadiť a viesť. Ovládanie sexuálneho pudu je možné, aj keď je občas spojené s ťažkosťami[5], výrazom sexuálneho pudu nie je iba to, čo sa v ľudskom tele „deje“, bez vplyvu vôle, ale aj to, čo sa formuje za účasti vôle.

Človek dáva v svojom vedomí, v svojom rozume sexuálnemu pudu často iba „prírodný“ (naturalistický) význam (zachovanie rodu). Samotný sexuálny pud sa neobmedzuje iba na „prírodný“ význam, predstavuje oveľa hlbší význam – význam existenciálny – nakoľko sa dotýka celej existencie. Ak má však sexuálny pud existenciálny charakter, potom musí podliehať aj zásadám, ktoré ho zaväzujú vo vzťahu k osobe. Aj preto celkový pohľad na sexuálny pud patrí do filozofickej reflexie a do reflexie sexuálnej etiky. Ak by mu bol pripísaný iba „prírodný“ význam, mohli by ho hodnotiť iba prírodné vedy[6].

Sexuálny pud sa môže správne stvárňovať iba ak sa formuje v harmónii s vlastným určením, cieľom života. Jeho primárnym cieľom je jestvovanie druhu homo sapiens, jeho predlžovanie, procreatio. Ostatné dobrá vyplývajú z tohto základného. Prirodzená cesta k začatiu jestvovania človeka vedie cez sexuálny pud. V oblasti tejto cieľovosti, akoby v jej riečišti, sa však formuje aj láska muža a ženy, stvárňuje sa z materiálu, ktorý poskytuje pud. Pud sa obracia k človeku, vyrastá v jeho rámci a sčasti dokonca na jeho podklade vzniká i možnosť lásky. To sa deje len akosi pomimo, per accidens. Láska osôb je totiž – chápaná per se – pretože osoby sa môžu navzájom milovať aj vtedy, keď medzi nimi nepôsobí pud[7]. Aj vzájomné pohlavné spolužitie muža a ženy sa neodohráva iba na úrovni pudu, ale predovšetkým na úrovni lásky^[8].

Sexuálna túžba nás otvára voči druhému a poukazuje na fakt, že sme odkázaní na druhých. Ten druhý nás volá, aby sme vyšli zo seba, pozýva nás ku spoločenstvu s ním. Sexualita odkazuje na komplementárnosť ako na ontologickú danosť – človek nejestvuje v samote, ale vo vzťahu – jeden „spolu s“ druhým, ba dokonca jeden „pre druhého“[9]. Vďaka sexuálnemu pudu je človek schopný vyjsť zo seba. Všetko toto výrazne potvrdzuje fakt, že objektívna orientácia sexuálneho pudu je vo svojej podstate altrocentrická – zameraná na druhého, nie autocentrická – zameraná na seba.

Sexuálny pud poukazuje,  že v človeku popri túžbe zjednotiť sa s druhou osobou opačného pohlavia, existuje ešte hlbšia túžba – po zjednotení sa s Bohom. Preto je i osoba žijúca v celibáte i panenstve výrečným znakom pre každú osobu, že konečnou túžbou človeka je túžba po úplnom zjednotení sa s Bohom. Sexuálny pud spôsobuje transcendenciu (extasis) smerom k druhej osobe, ale i smerom k Bohu. Z tohto vyplývajú dôsledky aj pre spiritualitu celibátu, ktorá nemôže byť prežívaná mimo tela, ale jedine v tele a vďaka telu. Neexistuje spiritualita mimo tela a bez tela.

Integrácia sexuálneho pudu ako pozitívna stratégia

Odlišná interpretácia sexuálneho pudu nás stavia pred postavenie novej – pozitívnej stratégie prístupu k pudu samotnému. Ak sexuálny pud nie je energia nahromadená v tele, ktorú treba nevyhnutne ignorovať, potlačiť, vybiť alebo sublimovať, ale sila, ktorá determinuje, vyvádza zo seba a orientuje voči druhému a k Bohu, potom je ďalšou otázkou, akým spôsobom je potrebné k sexuálnemu pudu pristúpiť?

Psychológia hovorí, že to, čo nie je integrované, stáva sa príčinou dezintegrácie. Príkladom sú príbehy mladých ľudí vo vstupnej formácii, ktorí sa nenaučili integrovať vlastnú sexualitu[10]. Čím menej je osoba integrovaná, vnútorne vyrovnaná, tým väčšia je sila sexuálneho pudu, ktorá premáha moc rozumu[11]. Dezintegrácia je neschopnosť seba-vlastnenia a seba-ovládania vôľou. Človek dezintegrovaný sa stretáva s ťažkosťou v konaní. Dezintegrácia môže byť habituálna, potencionálna alebo aktuálna [12], čiže môže byť dlhodobou črtou subjektu, alebo môže pôsobiť v subjekte in potentia, čo sa následne môže prejaviť v kritickej situácii.

Čo to integrácia je a aké má znaky? Integrácia inými slovami je vnútorná harmónia bytia a konania v súlade s pravdou a láskou. Integrovať značí usporiadať, uviesť do poriadku. Integrované je premenené, zharmonizované, stvárnené, usporiadané, zjednotené. Pri integrácii nejde o ignoráciu, potláčanie, zadržiavanie či trestanie pudov alebo o prehliadanie citov[13]. Akt integrácie pomáha usporiadať čiastkové sexuálne hodnoty osoby a podriadiť ich zásadnej hodnote osoby. Výchova lásky je vo svojej podstate neustály akt integrácie osoby^[14]. Výchova k sexuálnej integrácii je výchovou k zrelej láske^[15].

Správna integrácia sexuálneho pudu v stave celibátu je nevyhnutnou podmienkou úplného sebadarovania kňaza Kristovi. Len tak sa bude môcť zasvätiť Bohu celým srdcom, mysľou a vôľou, celou svojou bytosťou[16]. Úplné darovanie sa vyžaduje túto integráciu a ona uschopňuje človeka, aby sa vedel úplne odovzdať bez postranných cieľov, bez zamerania na seba. Ak by človek dal iba niečo zo seba, svoj cit, vôľu, svoje telo alebo svojho ducha, svoj čas alebo svoje schopnosti, odovzdal by len niečo, iba nejakú časť, ale nie celú osobu. Podmienkou úplného sebadarovania je seba-vlastnenie a seba-ovládanie. Ak sa človek skutočne nevlastní, nemôže sa skutočne darovať. Čím zrelšie sa vlastní, tým viac sebe vládne[17]. Seba-vlastnenie je podriadenie zmyslovosti a citovosti, podriadenie sexuálneho pudu hodnote osoby. Nie je pud determinuje vôľu, ale rozum a vôľa sú tými, čo vymedzujú pôsobenie pudu.

Sebaovládanie je panovanie nad svojím telom, podrobenie si tela. Kto sa ovláda, je pánom seba samého. (Porov. KKC 908). Zrelosť osoby sa totiž prejavuje v zodpovednosti a v schopnosti sebaovládania, ktoré je základom pre následné sebadarovanie.

---

Poslednú tretiu časť nájdete TU.

---

[1] Porov. WOJTYŁA, K. Osoba i czyn oraz inne studia antropologiczne. Lublin : KUL, 2000. s. 256.
[2] Porov. WOJTYŁA, K. Láska a zodpovednosť, s. 40-41.
[3] Porov. MELINA, L. Kultúra rodiny, s. 103.
[4] Porov. WOJTYŁA, K. Láska a zodpovednosť, s. 40-43.
[5] Porov. WOJTYŁA, K. Osoba i czyn, s. 256-258.
[6] Porov. WOJTYŁA, K. Láska a zodpovednosť, s. 43-45.
[7] Porov. WOJTYŁA, K. Láska a zodpovednosť, s. 40-45.
^[8] Porov. WOJTYŁA, K. Istinto, amore, matrimonio. In Educare ad amare, s. 40.
[9] Porov. NORIEGA, J. Eros a jeho poslanie, s. 361 – 362.
[10] Porov. CENCINI, A. Strom života, s. 94 – 95, 141.
[11] Porov. KONGREGÁCIA PRE KATOLÍCKU VÝCHOVU. Smernice pre formáciu ku kňazskému celibátu (7. 4. 1974). čl. 20.
[12] Porov. WOJTYŁA, K. Osoba i czyn, s. 234 – 235.
[13] Porov. NORIEGA, J. Eros a jeho poslanie, s. 254, 361.
^[14] Porov. WOJTYŁA, K. Propedeutica al sacramento del matrimonio. In Educare ad amare, s. 164.
[15] Porov. AUGUSTYN, J. Sexualita v našem životě, s. 92 – 93.
[16] Porov. CENCINI, A. Strom života, s. 143.
[17] Porov. NORIEGA, J. Eros a jeho poslanie, s. 212 – 213, 216.

Mgr. Bc. Richard Kucharčík, M.A. PhD.
Katedra spoločenských vied
Teologická fakulta KU v Ružomberku
Hlavná 89
041 21 Košice
richard.kucharcik@ku.sk

Uverejnené s láskavým dovolením redakcie časopisu Verba Theologica.