Bojím sa, že ak to niekto z nás dostane, ohrozí to nielen zdravie, ale aj vzťahy

Rozhovor redaktora Pavla Rábaru z Konzervatívneho denníka Postoj s predstaveným komunity augustiniánov v talianskom Viterbe Jurajom Pigulom.

Slovenský rehoľník Juraj Pigula je priorom v kláštore augustiniánov v meste Viterbo v talianskom regióne Lazio. Cez videohovor sme sa spojili vo štvrtok dopoludnia, keď Taliansko hlásilo za predchádzajúci deň hrozivých 475 mŕtvych na ochorenie COVID-19. Pátra Juraja sme sa pýtali na bežný život, ako funguje ich kláštor, komu pomáhajú a tiež, čo môže súčasná situácia urobiť s našou vierou. 

Dnešný pohľad na Taliansko z médií je desivý, vnímate to tak aj u vás? 

Sledujeme správy každý večer, skoro celá komunita. Čítam aj slovenské médiá, čo píšu o Taliansku. 

Píšu pravdu? 

Na začiatku vyznievali správy príliš katastroficky, no je pravda, že najmä na severe je to vážne zlé. Avšak niektoré veci sú mimo reality. 

Médiá napríklad informovali o tom, že v Taliansku selektujú pacientov, že si lekári vyberajú, koho zachránia. Mnohí lekári sa voči tomu ohradili, že to tak nie je. Každý, kto potrebuje intenzívnu starostlivosť, ju dostane. Až teraz začínajú byť JISky preplnené, no miesto stále je, preto pacientov prevážajú do iných miest, napríklad z Milána do neďalekej Pavie, kde majú kapacity. 

Aká je u vás atmosféra? 

Sme trinásty deň v karanténe a trochu to cítiť. Mieru radosti znižuje fakt, že nevidíme koniec. Na začiatku nám povedali, že to budú dva týždne. Človek si povie, ok, to zvládneme. Lenže teraz nevidíme koniec a nevie sa, kedy sa vrátime do bežného života. 

Naša komunita sa drží, no máme aj 75-ročného spolubrata, ktorý bol na misiách v Peru a minulý rok mal ochorenie, ktoré mu nevedeli diagnostikovať. Strávil tri mesiace v nemocnici, takže si predstavte, ako sa musí teraz cítiť. Sem-tam na ňom vidno strach. 

Veľmi by nám pomohlo, keby sme mali pred očami nejaký horizont, kedy sa to skončí.  

Keď spomínate horizont, dnes (štvrtok) taliansky minister športu vyhlásil, že futbalová liga by mohla pokračovať 3. mája.

(Smiech.) Povedal to, áno. V tomto prípade ide hlavne o biznis. I keď je pravda, že ľuďom by psychicky naozaj pomohlo, keby sa mohli opäť rozprávať o futbale. Zrejme by sa aj tak hralo bez divákov. Keby zápasy vysielala povedzme verejnoprávna Rai a boli by dostupné, náladu by to iste zlepšilo. No máj je ešte ďaleko. 

Predstavte nám trochu Viterbo, kde pôsobíte.

Viterbo je spádové mestečko v regióne Lazio, má 65-tisíc obyvateľov a nachádza sa 80 kilometrov od Ríma. 

Veľa ľudí nevie, ale Viterbo je mesto pápežov. Sto rokov žili vo Viterbe pápeži a bolo tu historicky prvé konkláve. V rokoch 1268 – 71 nevedeli kardináli zvoliť pápeža, takmer tri roky sa hádali, či ho vybrať z talianskych alebo francúzskych kardinálov. Svätý Bonaventúra, ktorý pochádzal z neďalekého Bagnoregio, poradil viterbskej šľachte, nech zavrú kardinálov „na kľúč“ – z toho vznikol názov conclave. Poradil im tiež, nech im dajú z domu dolu strechu, aby voľbu pápeža urýchlili. No hneď nato prišlo dvom kardinálom zle, takže ich potrebovali vyniesť. Toľko historické zaujímavosti.  

Čo robia augustiniáni vo Viterbe? 

Naša farnosť sa nachádza na okraji historického centra mesta, hneď oproti pápežskému palácu. Centrum sa za posledných dvadsať rokov vyľudnilo, na periférii vznikali nové štvrte a nové kostoly. K nám chodia najmä 70-roční ľudia. V podnájme je u nás anglická škola St. Thomas, takže k nám prichádzajú na katechizmus aj deti z tejto školy. Nájdu sa ľudia, ktorí k nám zavítajú aj z väčšej diaľky, napríklad kostol upratuje aj pani, ktorá býva dvadsať kilometrov od Viterba.  

Väčšina vašich veriacich teda patrí do rizikovej skupiny.  

Áno. Sme jediní, čo ponechali nedeľnú omšu o siedmej ráno. Mladších ako 70 rokov na nej nenájdete, dokonca títo sedemdesiatnici ešte do kostola sprevádzajú svojich 90-ročných rodičov, o ktorých sa starajú. Dlhovekosť je tu citeľná. 

V čom pramení, vo víne? 

(Úsmev.) Je to možné. Náš kláštor dorobí ročne viac ako tisíc litrov vlastného vína, ale tiež máme veľa olivového oleja a produkty zo záhrady. Navštívil nás nedávno Michele Placido, známy herec a režisér, ktorý hral Cataniho v Chobotnici, chce nakrúcať film o Caravaggiovi a hľadal lokality na filmovanie. Keď som mu ukázal našu kláštornú pivnicu, tak hovorí: Presne tu sa skrýval Caravaggio! Od nás si vzal zavárané paradajky.

Poďme teraz na opatrenia, ktoré ovplyvňujú váš každodenný život. Môžete si ísť zabehať do parku? 

Doteraz to bolo dovolené, hoci úrady intenzívne vyzývali, aby ľudia zostali doma (doplnené v nedeľu 22. marca). Už máme nariadenie starostu mesta, ktorý zakazuje šport vonku a ísť von so psom je možné maximálne na vzdialenosť do 500 metrov od domu. 

Mali sme v pláne urobiť adoráciu s názvom 24 hodín pre Pána. Dnes prišla správa od biskupa, že situácia sa zhoršila a nemôžeme na túto akciu pozvať ľudí. 

Kostol máte otvorený? 

Áno, ale nikde to nezverejňujeme. Orgány nechcú, aby sa konali podujatia ako adorácia v kostole. 

Keď chcete ísť von, musíte mať so sebou certifikát. Čo hovorí? 

Treba ho mať vždy so sebou, kontrolujú to. Sú na ňom uvedené štyri možnosti, ktoré dovoľujú pohyb vonku. Prvou je práca, ktorá ešte zväčša funguje. Hoci napríklad u nás malá firma chodila spevňovať múry na kostole. Bolo ich zopár a nerobili tesne vedľa seba, aj tak to zrušili. 

Ďalšou možnosťou je situácia potreby, kde patrí hlavne nákup potravín. Potom sú to zdravotné dôvody, čiže návšteva lekára či lekárne. Štvrtým dôvodom je návrat domov, ak sa napríklad vraciate od rodičov a podobne. 

Okrem toho, treba do certifikátu napísať konkrétne, prečo idem von, v mojom prípade „musím spraviť nákup pre pátrov z konventu“. Je tam ešte možnosť uviesť ďalšie zvláštne dôvody, doteraz ľudia mohli napísať napríklad návšteva kostola, spoveď. 

Koľkí ste v kláštore? 

Sme tu desiati bratia a momentálne máme jedného navyše – spolubrat z Bologne prišiel požehnávať domy a už sa nestihol vrátiť. Jedného brata máme na klinike, srdce mu funguje na dvadsať percent. Môžeme za ním chodiť, lebo sme vlastne jeho najbližší príbuzní. 

Okrem toho, uchýlili sme tieto dni štyroch bezdomovcov a jednu paniu, ktorá je z juhu a už sa nemohla vrátiť k svojej rodine. A včera sme vzali k sebe jednu ženu, čo spala v aute, lebo ju sestra nevpustila domov. 

Čože?  

Áno, je z našej farnosti. Aj také sa stáva. Tak sme jej povedali, nech zostane u nás. Uvedomujeme si, že berieme na seba riziko – kľučky, spoločné vstupy do kláštora, bezdomovci sa potulujú aj po meste, ale čo mám robiť? Je to minimum lásky, ktorú aj s rizikom robíme. 

Presne k tomu vyzval aj pápež František, aby kňazi vyšli na pomoc ľuďom. Vy ste tiež pred časom písali na sociálnej sieti, že ste v spolupráci s miestnou charitou spravili zoznam starších ľudí, ktorým treba pomôcť s nákupmi. Ako to funguje? 

Kto potrebuje, tak nám zatelefonuje a ideme mu spraviť jednoduchý nákup. Nájdu sa aj takí, čo sa neboja, vládzu a prídu si tieto balíčky vziať. Dva dni nám trvalo, kým sme obvolali ľudí a určili poradie, aby k nám chodili po jednom. Mnohí nepotrebujú nákupy vo veľkom, jedna pani nám hovorila, že má nakúpené na dva týždne. Ako poďakovanie nám pripravila výborný cheesecake. 

Ako vyzerajú nákupy? 

Pred lekárňou sa čaká hodinu a pol až dve hodiny. Púšťajú po jednom, dvoch. Keď idem na nákup, najprv obehnem viac ulíc a pozriem, aké sú kde rady. Polícia chodí a upozorňuje ľudí, aby dodržiavali odstup aspoň dva-tri metre. Aj samotní ľudia na vás reagujú, keď sa priblížite. Hneď povedia: zastavte, dodržiavajte vzdialenosť. Vidno, že sú trochu prestrašení. 

Včera prišiel jeden pán na spoveď a ihneď hovorí: Nedotýkame sa, nepodám vám ruku. Ja vravím: samozrejme, ani by som vám nedával ruku, nebojte sa. 

Treba ľudí povzbudzovať? Čo im hovoríte? 

Zatiaľ je humor a nálada na dobrej úrovni, miestni nie sú depresívni. Povzbudzujeme sa navzájom. Najmä tí, čo sú sami – a takých je veľa – veľmi ďakujú za prenos omše. Máme tiež whatsappové stretnutia, lectio divina, rôzne stretká.

Ľudia si síce môžu pozrieť omšu s pápežom, ale keď majú možnosť vidieť náš prenos, od vlastných, tak sú za to veľmi vďační. Alebo keď im pošleme správu, že dnes sme mali za nich adoráciu, veľmi si to cenia a píšu nám. 

Ako je to so spoveďou?

Vznikajú až bizarné nápady a otázky, ľudia sa napríklad pýtali na spoveď cez telefón alebo či kňaz môže dať rozhrešenie pred kostolom celej farnosti (úsmev). Zdôrazňuje sa možnosť vzbudenia si dokonalej ľútosti, čo je základný a prvý princíp. Lenže mnohí potrebujú aj počuť slová odpustenia, takže tých, čo prídu, vyspovedáme. 

V akých podmienkach spovedáte?

V zásade je to podobné ako obvykle. Pán, čo tu bol naposledy, sedel o dve stoličky ďalej, mal rúško aj rukavice. Priniesol nám veci zo záhrady.

Bude otázka spovede pred Veľkou nocou ľudí viac trápiť? 

V Taliansku je to v niečom iné ako na Slovensku, tu nebývajú rady pred veľkonočnými sviatkami. Dokonca spovedáme aj počas veľkých sviatkov, napríklad na Vianoce sme spovedali 25. aj 26. decembra a podobne. Takže si nemyslím, že spoveď budú teraz húfne riešiť. 

Navštevujete chorých? 

K chorým chodíme. Teraz chcela jedna pani sviatosť pomazania a vyspovedať sa. 

Medzi nakazených kňazi zrejme nemôžu. 

Koronavírus je v tomto zákerný, lebo izoluje nakazených od kňazov. Čítal som príbeh kňaza z Bergama, ktorý chodí medzi chorými v skafandri. Hovoril, aké je to veľmi ťažké, lebo títo starkí potrebujú cítiť vašu ruku, potrebujú vidieť, že sa s nimi modlíte Otčenáš. Lenže dotýkať sa nemôžete, tvár vám nevidia, lebo máte rúško, masku. Učili nás, že v prípade starého človeka máme ho pomazať čo najviac, aby olej cítil. Títo však zomierajú v izolovanosti, v absolútnej samote. 

Podobne pohreby. Nemožno hovoriť o poriadnych pohrebných obradoch, je to len krátke požehnanie hrobu a koniec. Máme v komunite pátra, ktorý pochádza z Bergama. Hovoril nám o prvom pohrebe vo svojej dedine, kde vozia ľudí pochovávať. Nikto tam neprišiel, všetci sa báli, aj rodina. 

Mamma mia, to je hrozná predstava! Zomriete v izolácii sám, lebo ani príbuzní vás nemôžu vidieť, a ani poslednú úctu vám nedajú. 

Poznáte vo Viterbe nejakých nakazených? 

Osobne nie. Viterbo má celkovo niečo cez 70 nakazených (k nedeli 22. 3.). Máme tu spolubratov, ktorí majú nakazených príbuzných, ale v iných regiónoch, napríklad v Marche alebo spomínaný páter z Bergama v Lombardsku. V jednej dedine pri Viterbe mala starostova manželka potvrdený koronavírus, chodila po vonku a nakazila celú dedinu. To je až absurdný príklad nezodpovednosti. 

Stretnete niekoho vonku bez rúška? 

Nájdu sa aj takí. U nás to nie je s rúškami ako na Slovensku, kde politici dávali vyhlásenia v rúškach. Taliani majú rúška často na sebe, ale stiahnuté dole. V supermarketoch a lekárňach ich nosia všetci. Nebola tu taká osveta, ako to funguje. 

Už sme spomenuli Veľkú noc, je u vás témou spôsob, ako sa bude prežívať? 

Tým, že máme už dva týždne karanténu, každý rozumie, čo sa stalo, takže nejaká panika okolo sviatkov nevládne. Úprimne, ani my si však nevieme úplne predstaviť, že Veľká noc bude za zatvorenými dverami. Ako komunita máme aspoň tú výhodu, že sme jedenásti. 

Hovoril som v komunite, že aj apoštoli boli zavretí a dlho museli čakať, kým vyšli von, až 50 dní po Veľkej noci. Možno aj my budeme mať túto skúsenosť, ktovie. Bratia na mňa pozerali: to ani nehovor, veď to je až na Zoslanie Ducha Svätého v júni!

No keď apoštoli vyšli von, obracali všetkých naokolo.

Áno, nakazili všetkých vierou (úsmev). 

Veľká noc bez verejných obradov, obmedzené spovede, to všetko nie sú povzbudivé správy. Čo to môže spraviť s našou vierou?  

Byť za zatvorenými dverami je ťažké, aj apoštoli mali najprv strach, ale zároveň mali aj nádej a pomaly aj istotu. My ju tiež v nejakej miere máme, ale len z viery. V Taliansku sa zvykne hovoriť, že všetko bude dobré. Lenže bez modlitby a bez odovzdanosti do Božích rúk z toho nič nebude. 

Dobré je, že ľudia majú teraz čas na modlitbu, kontempláciu. Teda aspoň dúfajme, že nemajú čas len na internet. Dnes je svätého Jozefa, ten nám ukazuje, čo je to viesť skrytý život. Ochrániť Ježiša v našich rodinách aj v skrytom živote, lebo hoci nemôžeme robiť veľa vecí navonok, môžeme budovať vnútorný život a vnútornú silu. 

Vy osobne máte pred niečím strach, obavu? 

Desím sa toho, že niekto z nás tú pliagu dostane, čo môže ohroziť nielen zdravie, ale aj vzťahy. Nebojím sa až tak o seba, ale skôr o tých starších. Nechcem, aby mal niekto kvôli mne zdravotné komplikácie. Chodím na nákupy, každý aspoň raz týždenne ide na spomínanú kliniku, takže ak sa nakazí jeden, tak všetci. Risk však patrí k forme lásky, ktorú máme konať. 

V komunite máme aj 93-ročného spolubrata a budeme sa musieť rozprávať o tom, že najstarších pátrov vynecháme z niektorých aktivít. Plánujem spraviť akýsi krízový štáb, aby sme boli pripravení, ak by nákaza prišla. Nechcem, aby sa medzi nami potom hovorilo, kto bude obetný baránok, kto za to môže. To by vážne narušilo vzťahy. 

(Doplnené v nedeľu 22. marca.) Jedna celá komunita augustiniánov sa ocitla v karanténe. Bojíme sa, lebo chodili slúžiť sväté omše sestrám, ktoré sú už v nemocnici a majú koronavírus, jedna zomrela. Je ich spolu šesť, sú tam aj dvaja starší 79- a 77-ročný, aj mladší bratia. 

Je niečo, z čoho sa napriek tejto situácii tešíte? 

Teším sa, že mám čas na knihy. Som tu aj ekonómom, takže moje dni sú behačky od rána do večera. Na rozdiel od môjho pôsobenia na Slovensku tu mám menej práce s ľuďmi. Radosť máme aj z toho, že sa môžeme trochu venovať športu, konečne sme si ako komunita zahrali futbal. 

Dúfam, že bez divákov…

… jasné (smiech). Ako komunita máme viac času pre seba, pre spoločenstvo. Zdieľame vieru viac medzi sebou. Hovoril som spolubratom v súvislosti so svätým Jozefom aj o snoch. Potrebujeme snívať, no nielen o tom, že príde deň, keď opäť budeme žiť normálne. Sú totiž ešte dôležitejšie sny. 

Zdroj: Postoj /Pavol Rábara

Foto – Pavol Rábara; archív augustiniánov vo Viterbe