My jezuiti potrebujeme ísť do hĺbky

Do vašej pozornosti ponúkame rozhovor s vladykom Milanom Lachom SJ, v ktorom pomocný biskup Prešovskej gréckokatolíckej archieparchie rozpráva okrem iného o tom, ako biskupské menovanie zmenilo jeho život, ako vníma periférie slovenskej Cirkvi a spoločnosti, ale aj o tom, ako vníma úlohu slovenských jezuitov a akým spôsobom by podľa neho mali obohacovať náš cirkevný i spoločenský kontext. Zhováral sa Samuel Jackanič SJ.

V júni uplynuli tri roky od tvojej biskupskej chirotónie. Ten deň pre teba zrejme predstavoval veľkú životnú zmenu, však?
Áno, predstavoval veľkú životnú zmenu. Uvedomil som si, že v momente môjho menovania za biskupa pápežom Františkom 19. apríla 2013 som kánonicky prestal byť jezuitom. V tých momentoch som si však zároveň uvedomoval, že ako biskup som pozvaný ísť na hranice, byť na periférii, že ako jezuita vo veľmi špecifickom poslaní mám byť biskupom pre ľudí, byť pre iných. To som sa snažil vyjadriť aj svojím biskupským heslom i erbom: Servire – Slúžiť.

Slová „hranice“ a „periféria“ sa v našich jezuitských dokumentoch posledných desaťročí objavujú veľmi často. Čo konkrétne to pre teba ako pre jezuitu a biskupa znamená?
Tie slová sú pre mňa osobne veľkou výzvou. Keď počúvam obyčajných ľudí na východnom Slovensku a rozprávajú mi o svojej bezútešnej situácii v sociálnej oblasti, uvedomujem si, že práve toto sú ľudia, o ktorých nechceme počuť a radšej ani nič vedieť. Že práve oni sú na periférii záujmov štátnych úradníkov v Bratislave či v Prešove. Som z toho smutný. Práve v týchto ľuďoch je Kristus, ktorý čaká, či o neho prejavím záujem v druhom človeku. Sú to ľudia, a práve preto si zaslúžia náš i môj osobný záujem bez ohľadu na to, že nemajú žiaden vplyv či nebodaj moc. Človek je dnes považovaný za menej než hmotné dobro. Práve v tom spočíva dekadencia západnej civilizácie.

Máš pravdu, situácia tisícov ľudí na Slovensku je bezútešná a napriek tomu, že Slovensko deklaruje snahu patriť do modernej a vyspelej Európy, mnoho ľudí žije v nedôstojných podmienkach. Sme svedkami bezohľadného uplatňovania záujmov rôznych skupín. Na verejnosti začiatkom roka zarezonovalo tvoje stanovisko týkajúce sa situácie v slovenskom zdravotníctve a v našej spoločnosti vôbec. Čo konkrétne ťa viedlo k tomuto kroku?
K tomuto kroku ma viedla moja zodpovednosť, ktorú mám ako biskup za slovenských zdravotníckych pracovníkov v rámci Konferencie biskupov Slovenska. Títo ľudia pracujú vo veľmi náročných podmienkach, o ktorých bežný človek nemá ani predstavu. Chcel som sa zastať tých, ktorých sa takmer nik nezastal. Ako som vtedy povedal, na prvom mieste musí byť dobro pacienta a úcta k nemu, a až potom zisk. Nie stále je to v slovenskom zdravotníctve takto. Za mojím vyhlásením preto nie je potrebné hľadať nič iné než zodpovednosť, ktorú mám ako biskup za zdravotníckych pracovníkov v rámci Konferencie biskupov Slovenska.

Skúsme sa na chvíľu vrátiť k už spomínaným perifériám. Počas troch rokov biskupskej služby si určite získal dostatočný prehľad o tunajšom cirkevnom i spoločenskom dianí. Ako vnímaš periférie v širšom celoslovenskom kontexte Cirkvi?
Kontext periférií je u nás veľmi široký. Ako Cirkev sa musíme priblížiť k viacdetným a rozvedeným rodinám, k starým ľuďom, ktorí sú často opustení, k chorým a telesne postihnutým. Ako periférie vnímam takisto skupinu ľudí pracujúcich v zahraničí kvôli tomu, že na Slovensku nemajú prácu, ktorá by poskytla ich rodinám podmienky dôstojné pre život. Stredné, východné a južné Slovensko zas považujem za periférie Bratislavy. Ďalšími skupinami, ktoré sa nachádzajú na perifériách, sú Rómovia, drogovo či inak závislí, ale aj všetci tí, ktorí pracujú za nízku mzdu a ktorých sa nik nezastane. Všetci tí, ktorí zo strachu mlčia, pretože sa boja straty práce. Práve toto sú výzvy pre Cirkev na Slovensku. Aj týmto ľuďom je potrebné ohlasovať evanjelium milosrdenstva, ohlasovať, že Boh ich má rád, ráta s nimi a v osobe Ježiša Krista prišiel na zem kvôli nim.

Ten zoznam vyzerá na prvý pohľad desivo. Aj napriek tomu, že Cirkev je úspešná v práci v mnohých oblastiach, zdá sa, že výziev a periférií je ešte stále viac než dosť. Každý z tebou spomenutých problémov však má hlbšie a dlhodobejšie príčiny a široký kontext. Ako konkrétne by ku každej z týchto otázok mala pristúpiť Cirkev a ako ponúknuť evanjeliové, dlhodobé a autentické riešenia?
Vnímam, že najprv je potrebné modliť sa, vzývať Svätého Ducha a prosiť ho, a potom je potrebné konať. To však nie je úloha pre jedného biskupa, je to úloha pre Cirkev ako celok. Povedané jednoducho – začať autenticky žiť evanjelium. Práve toto považujem u nás na Slovensku za problém, ktorému musíme čeliť. Koľko percent ľudí pri sčítaní v roku 2011 deklarovalo príslušnosť k Rímskokatolíckej alebo Gréckokatolíckej cirkvi? Tuším, že okolo 65 percent. Máš dojem, že to je v našej spoločnosti viditeľné a citeľné? Formálnu vieru je potrebné premeniť na živú vieru. Ako Cirkev sa potrebujeme v pokore postaviť pred Pána a hľadať Pravdu.

Áno, obrátenie a hlásanie evanjelia nie sú a nemôžu byť záležitosťou jedine hierarchickej Cirkvi. Obracať sa musí každý z nás zas a znova. V každej chvíli nášho života. Nazdávaš sa teda, že s obrátením a autenticitou veriacich na Slovensku príde i schopnosť poskytnúť spoločnosti pomoc a riešenia?
Jednoznačne, každý, počnúc mnou, musí začať najprv od seba. Ak bude naše srdce patriť jedine nášmu Pánovi a Spasiteľovi Ježišovi Kristovi, celá spoločnosť sa bude meniť k lepšiemu. Ak nie, bude to ešte horšie, než je to teraz.

Ako vnímaš v tomto zápase o lepší svet a lepšiu spoločnosť nás, slovenských jezuitov? Aký by podľa tvojho názoru mal byť špecifický príspevok Spoločnosti Ježišovej do života slovenskej Cirkvi a spoločnosti, ako vidíš našu úlohu?
Našou úlohou je žiť našu charizmu svätého Ignáca v prítomnosti, tu a teraz. Pýtať sa a rozlišovať, čo by dnes robil svätý Ignác na Slovensku či v strednej Európe. Ak budeme verní tomuto postoju, nemusíme sa obávať o nové povolania. Ak to nebudeme robiť, zanikneme. Potrebujeme ísť do hĺbky. Žijeme v kultúre povrchnosti a v spoločnosti, v ktorej sa málokto snaží robiť a vnímať veci hlboko. My jezuiti by sme práve preto mali byť ľuďmi, ktorí idú do hĺbky. Nechcem však, aby to vyzeralo tak, že chcem poučovať, ako to máme robiť. Ak budeme mať srdcia otvorené pre Svätého Ducha, on sám nám ukáže, čo máme robiť.

Čo máš na mysli, keď vravíš, že by sme mali ísť do hĺbky?
Mám na mysli to, že by sme v prvom rade mali v našom zasvätení viesť pravdivý duchovný život. Nešvindľovať. Neprispôsobovať sa tomuto svetu. Posväcovať svoj život modlitbou, sviatosťami a askézou. My jezuiti by sme takisto nemali študovať iba pre samotné štúdium, ale preto, že kvalitné štúdium potrebujeme v našej službe nesmrteľným dušiam. Ľudia v dnešnej spoločnosti sú často pomýlení, prežívajú a zakúšajú chaos. Okolo nás je toľko nevedomosti a povrchnosti! Každý z nás má preto v tomto veľkú zodpovednosť pred Bohom a musí si dávať pozor na to, aby robil to, k čomu ho pozýva Pán a čo je jeho povolaním.

Ako gréckokatolícky jezuita a biskup prirodzene výborne poznáš reálie Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. V akých oblastiach jej života by jej podľa tvojho názoru mohli pomôcť jezuiti byzantského obradu a čím špecifickým by mohli prispieť k jej zveľadeniu a napredovaniu?
Gréckokatolícki jezuiti by našej Cirkvi mohli pomôcť vo všetkých oblastiach duchovnej a intelektuálnej formácie. Dnes je veľmi potrebné, aby gréckokatolícki jezuiti mohli pomôcť dávaním ignaciánskych duchovných cvičení našim kňazom a ich manželkám, rehoľníkom, laikom a aby pomáhali v duchovnom sprevádzaní. Práce je teda veľmi veľa a robotníkov málo.

Úlohu gréckokatolíckych jezuitov v kontexte našej slovenskej Gréckokatolíckej cirkvi teda vnímaš v zmysle pomoci v procese duchovnej i intelektuálnej formácie kléru a laikov?
Jednoznačne.

Čo konkrétne by v tomto kontexte znamenalo tebou už raz spomenuté pozvanie „ísť do hĺbky“? V čom by sa podľa tvojho názoru mala prejaviť hĺbka nás, gréckokatolíckych jezuitov, a akým spôsobom by mohla obohatiť prostredie nielen Gréckokatolíckej cirkvi u nás na Slovensku?
V kontexte našej Gréckokatolíckej cirkvi je veľmi potrebné seriózne štúdium Svätého písma, kvalitné štúdium cirkevných otcov, liturgických textov a takisto kánonických prameňov, čo v našom prípade znamená štúdium kánonických prameňov pôvodnej Mukačevskej eparchie.

Na záver nášho rozhovoru by som sa ťa rád opýtal, čo by si odkázal mladým ľuďom, ktorí tak ako ty, ja a mnohí iní premýšľajú nad tým, ako svetu priniesť nádej a svetlo, a vidia ho s jeho krásou i problémami. V každodennom kontakte s mladými ľuďmi vnímam, že mnohí z nich úprimne zápasia a premýšľajú nad tým, čomu by mohli venovať svoj život a ako by ho mohli zmysluplne prežiť. Čo by si im odkázal?
Vám, mladí priatelia, by som rád odkázal, aby ste sa nebáli mať sny a túžby a aby ste sa ich vo svojom živote a svojím životom snažili naplniť. Majte odvahu s radosťou a pokojom nezištne milovať iných a obetovať sa za nich. Aj keď je táto cesta niekedy náročná, nikdy na nej nebudete sami, pretože náš Pán, Ježiš Kristus, nám sľúbil, že bude s nami až do konca vekov.

zdroj: jezuiti.sk
foto: Christ the Bridegroom Monastery -fc-