Priateľstvo a zasvätený život (I.)

Aj keď v dejinách Cirkvi a zasväteného života existovali pozitívne príklady priateľstva, v minulosti sa na priateľstvo medzi zasvätenými pozeralo akosi podozrievavo, najmä ak išlo o tzv. „osobitné priateľstvá“. Priateľstvo bolo považované skôr za prekážku komunitného života, ba niekedy bolo „zakázané“, pretože sa pokladalo za možnú prekážku duchovného života a úplného darovania sa Bohu s nerozdeleným srdcom. Dokonca by mohlo ohroziť zasvätenú čistotu zasvätenej osoby. 

Deformácie a riziká priateľstva

Priateľstvo vždy bolo pokladané za jednu z foriem lásky. Lenže v súčasnej kultúre existuje vážne riziko, že sa tento jeho zidealizovaný náboj vyprázdni. Naša postmoderná doba sa totiž čoraz silnejšie vracia k narcizmu, k potrebe byť šťastným a k prejavom nežnosti a pozornosti, vyzdvihujúc krásu, telesnosť a takú afektivitu, v ktorej možno slobodne vyjadriť pocity srdca. V tomto kultúrnom kontexte je aj samotné priateľstvo poznačené dvojakosťou a nejasnosťou, ba niekedy je prenechané napospas pudovým silám. Nie vždy je primerane nasmerované na osobný rast. Musíme si uvedomiť, že náš narcizmus, egocentrizmus a sklon vlastniť nie je imúnny voči tejto osobitnej forme medziosobného vzťahu, ktorý vďaka svojej prirodzenosti má silný afektívny a emotívny náboj. Charakteristickým prvkom puta, ktoré spája dvoch priateľov, je skôr emotívny a afektívny náboj, než racionálna voľba.
Preto sa priateľstvo často vníma ako ohrozenie bratského či sesterského života, ako zdroj rozdelenia, ako nespravodlivosť voči tomu, kto sa cíti byť odstavený alebo ochudobnený o hlboký vzťah, po ktorom úprimne túži. Inokedy zase pojem priateľstva skrýva nevyzretý vzťah k druhému človeku s prvkami infantilnej závislosti: vyhľadávanie jeho prítomnosti – byť vždy pri ňom, o všetko sa s ním deliť –, čím sa posilňuje sklon diskriminovať ostatných členov komunity, odsúvať ich bokom. Ďalej možno v priateľstve pozorovať aj to, že jeden z priateľov potrebuje prežívať pocit podriadenosti alebo si toho druhého idealizuje. Potom má sklon využívať ho pre svoje ciele, necháva sa obsluhovať alebo ho jednoducho využíva.
Na druhej strane je tu však riziko, že niektoré zasvätené osoby budú v mene nesprávne pochopených a prijatých evanjeliových hodnôt odkladať svoje pocity, emócie a túžby do akejsi svojej „mrazničky“. Budú mať síce voči všetkým otvorený a korektný vzťah, bude mu však chýbať teplo a blízkosť. Totiž „prísne zachovávanie povinnosti vytvárať so všetkými rovnaké vzťahy a neúcta voči osobnému priateľstvu v rehoľných komunitách spôsobili, že niektoré zasvätené osoby vôbec nedokážu vytvoriť autentické vzťahy. Sú voči každému korektne slušné, ale s nikým sa nedokážu viac zblížiť“ . Toto je jeden z hlavných dôvodov pocitu samoty, ktorý je v našich komunitách v skrytej forme čoraz viac prítomný.
Zasvätená osoba, ktorá je nedostatočne vyzretá v citovej oblasti a má zvyčajne veľké ťažkosti vytvárať priateľské vzťahy, má tiež sklon uzatvárať sa do seba a svojho sveta, izoluje sa a vyhľadáva kompenzačné úniky do mimokomunitných vzťahov. V komunitnej oblasti je však často príčinou skrytých alebo otvorených konfliktov, čo sa prejavuje nedostatočnou komunikáciou, nechuťou deliť sa, ťažkou a konfliktnou atmosférou, vyhraneným individualizmom, protagonizmom a vyhľadávaním kompenzácií (jedlo, televízia, internet, potreba vlastniť mnoho vecí, mať moc a pod.).
Priateľstvo teda nie je problém, problémom je nedostatočná zrelosť zasvätených osôb.
Táto nedostatočná zrelosť môže niekedy vyústiť do síce zriedkavých, no možných nezdravých foriem priateľstva medzi dvoma zasvätenými ženami alebo mužmi, ktoré často pripomínajú zaľúbenosť. V ich prejavoch lásky sú totiž v hre fyziologické faktory, ako je citlivosť a sexualita, ktorých prirodzenosť má sklon prebudiť a posilniť egocentrické a posesívne aspekty chtivej a zmyselnej lásky. Takéto priateľstvá sú odsúdeniahodné a nemorálne.

Priateľstvo a bratstvo/sesterstvo

Aby v komunite mohli existovať vyvážené priateľstvá, treba nielen poznať charakteristické prvky priateľstva, ale aj to, čím sa priateľstvo líši od bratského či sesterského života.
V prvom rade si treba uvedomiť, že základnou črtou bratského alebo sesterského vzťahu je jeho všeobjímajúci charakter. Bratstvo alebo sesterstvo totiž nikoho nevylučuje, neodsúva na okraj, voči každému je pozorné, pretože jeho pôvod nie je v psychologickej, emotívnej rovine (ako je tomu v priateľstve alebo láske), ani v rodinných zväzkoch, ale v ontologickej rovine, ktorá spája každú ľudskú bytosť. Sme bratmi alebo sestrami, pretože sme bytosťami, ktoré stvoril Boh. Sme spojení hlbokým putom, ktorým je naša všeobecná ľudskosť a synovský vzťah k Otcovi, ktorý nás všetkých miluje.
Bratské alebo sesterské puto je ešte silnejšie, keď ho podporuje spoločná príslušnosť k nejakej rehoľnej rodine alebo komunite, spojenej prijatými hodnotami a konkrétnou charizmou. Teda my sme bratmi alebo sestrami nielen preto, že sme synmi a dcérami Boha, ktorý má s nami svoj plán lásky, ale sme nimi preto, že sme všetci stotožnení s rovnakými hodnotami, cieľmi, charizmou, poslaním. To znamená, že žiaden člen komunity nemôže byť z tohto vzťahu vylúčený ani zo psychologických dôvodov (väčšia alebo menšia sympatia), ani pre osobné kvality či pre svoju právomoc. V bratstve alebo sesterstve treba všetkých pokladať za rovnakých a ak sa niekomu venuje viac pozornosti, tak nie preto, že je najschopnejší a najdôležitejší, ale preto, že je „najmenší“ a najviac to potrebuje.
Priateľstvo, na rozdiel od bratstva alebo sesterstva, nie je univerzálne, a teda nemôže byť otvorené voči všetkým. Ono nestojí na ontologickej skutočnosti, na spoločnej príslušnosti k ľudskej rodine, ale na psychologických faktoroch, z ktorých je na prvom mieste sympatia a spoločné záujmy. Aby sa dve osoby stali skutočnými priateľmi, musí ich niečo spájať, nejaké oduševnenie za niečo, príťažlivosť, súlad, blízke zmýšľanie.
Takúto reciprocitu však nie je možné zažiť s každým ani v rehoľnej komunite či v spoločnestve. Spoluúčasť na tej istej charizme si totiž nevyžaduje silné vzájomné pochopenie v psychologickej a citovej rovine. Nie je potrebné mať tie isté „chute“, záľuby a cítiť rovnakú sympatiu k sestrám či bratom, s ktorými žijeme, zažiť silnú citovú príslušnosť k rehoľnej komunite. To, čo spoločný život vyžaduje, je úcta a vzájomná láska; láska, ktorá je podmienená nie citmi, ale vôľou a stotožnením sa s hodnotami evanjelia a s konkrétnou charizmou. Práve toto hlboké puto zjednocuje a vytvára bratské alebo sesterské zväzky. Jadro komunitného života má svoje korene práve tu, kým všetko ostatné, okrem iného aj priateľstvo, treba pokladať za niečo navyše, síce užitočné, osožné, ale nie nevyhnutné. Ak by sme však priateľstvo odmietali práve pre vyššie uvedené nebezpečenstvá a riziká, komunita by bola ochudobnená a jej členova by zbytočne a vážne trpeli. Preto je dôležité nájsť kritériá, ktoré by podporovali pokojný bratský alebo sesterský život, v ktorom by mali svoje miesto aj vzťahy rôzneho druhu a intenzity.

Ako zosúladiť tieto dve skutočnosti?

Častým dôvodom, prečo v rehoľných komunitách nemôžu vzniknúť a rozvíjať sa zdravé priateľské vzťahy, je, že sa kladie prehnaný dôraz na kritérium uniformity, ktoré sa pokladá za hodnotu, vďaka ktorej možno „zachrániť“ spravodlivosť, chudobu, pozornosť k posledným, k adresátom poslania. Jeho rigorózna aplikácia vytvára totiž akúsi klietku, do ktorej sú zatvorení všetci členovia a neexistuje nijaký priestor pre osobnú iniciatívu, tvorivosť, spontánne vyjadrenie citov. Vyzreté bratstvo alebo sesterstvo vie však zároveň prijať odlišnosti prítomné v rámci komunity a nepresadzuje strnulé a nepružné schémy: usiluje sa o to, aby každá sestra a každý brat cítili, že sú milovaní, a súčasne prijíma skutočnosť, že v jej rámci existujú medzi niektorými jej členmi aj hlboké a intenzívne osobné priateľské vzťahy.
Ani Ježiš neuplatňoval v priateľských vzťahoch kritérium uniformity: bol pozorný ku všetkým, dobrý ku všetkým, no predsa dával prednosť niektorým osobám, ktoré mu boli akési bližšie. Umožnil im mať účasť na niektorých osobných chvíľach jeho života, ku ktorým iní prístup nemali. Ježiš nebol nespravodlivý, iba odpovedal na logiku lásky, a teda aj na logiku priateľstva: obe si totiž vyžadujú, aby bol ich vzťah jedinečný, osobný a neopakovateľný.
Boj proti osobným hlbokým priateľstvám často skrýva hlboké a nevyjadrené pohnútky, ktoré si zasvätená osoba nikdy neuznala a neprijala. Často je koreňom konfliktov v našom bratskom alebo sesterskom živote strach, obava, závisť a žiarlivosť. Tieto „zrážky“ si rehoľní bratia zvyčajne prejavia skôr otvorene, kým u rehoľných sestier, ako hovorí sestra Anna Bissiová, sa „vo väčšine prípadov prejavia typicky ženským spôsobom, to jest ohováraním, upodozrievaním, nepriamym naznačovaním a absenciou snahy riešiť ich otvorene. Osoby, ktoré majú silné priateľské vzťahy, môžu často vyvolať u druhých obavu: je to obava z prípadného spolčenia sa, preto sú vystavené podozrievaniu a nedôvere. Vzniká tiež obava, že by sa ich priateľský vzťah mohol chápať ako prejav nesúhlasu, ba dokonca rozdelenia. Najväčší strach však vzniká z pocitu chýbajúceho priateľského vzťahu. Priateľstvo iných sa totiž často podvedome vníma ako ‚niečo, o čo sme bola ochudobnené‘; vtedy je ťažké tešiť sa, že sa dve-tri sestry majú rady, pretože v tej chvíli sa cítime byť odmietnuté alebo z toho vzťahu vylúčené. Keby nám ho boli ponúkli, radostne by sme ho boli prijali a azda by sme boli aj riskovali, že to priateľstvo bude príliš blízke či prehnane závislé; keďže sa cítime byť ‚neprijaté‘, kritizujeme ho a hodnotíme negatívne, akoby šlo o niečo, čo ohrozuje celú komunitu“ .

Štefan Turanský SDB