Od najstarších čias mnohí filozofi, myslitelia, duchovní autori, psychológovia sa zamýšľali nad hodnotou a prínosom priateľstva.
Z dejinnej i celosvetovej perspektívy nie je krehkosť duchovného povolania novým fenoménom. V súčasnom svete to možno pozorovať už niekoľko desaťročí
„Čo je krása? Nie je ňou vonkajší zjav. Je to niečo vnútorné v hĺbke nášho srdca.“ Toto sú slová známej modelky Laury Kraussovej Calenbergovej
Pápež Ján Pavol II. pripomenul všetkým zasväteným, že sa vo svojom živote majú stať obrazom premeneného Krista. Pozrime sa na text, ktorý je stále aktuálny a výnimočný pre zasvätených.
Spoločný život rehoľníkov v jednom kláštore je cestou putujúcej Cirkvi, ktorá sa denne modlí: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6, 12).
Medzi mnohými otázkami, ktoré si dnes kladú zasvätené osoby, sa objavuje i otázka: Čo robia rehoľníci v dnešnej spoločnosti? Otázka by však mala znieť: Kým majú byť rehoľníci v spoločnosti? A v tom je rozdiel.
Konfliktné situácie sa v našom každodennom živote pravidelne vyskytujú. Ak by sme si mysleli, že je možné vytvoriť také prostredie, v ktorom by neboli, mýlili by sme sa.
„Ten, ktorý začal vo vás dobré dielo, aj ho dokončí, a to až do dňa Krista Ježiša.“ (Flp 1, 6) Dnešné podmienky zasväteného života sú ovplyvnené, ako píše Enrica Rosanna v článku o Vývoji rehoľného života v Európe, zlyhaním nádeje slobody, ktorá ignoruje Boha, zlyhaním humanizmu
Kontroverzná téma. Šport v reholi áno či nie? Veď čas zasvätených patrí Bohu, a nie kultu tela. Aj takto sa na to dá pozerať. Ale na druhej strane
Uprostred tohto temného sveta sme pozvaní žiť a vyžarovať nádej. Je to možné? Môžeme sa stať svetlom, soľou a kvasom pre svojich bratov a sestry v ľudskej rodine? Môžeme ponúknuť nádej, odvahu a dôveru ľuďom tejto doby?