„Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28, 19). V Novom zákone je doslova každé učenie, ktoré má do činenia s našou kresťanskou skúsenosťou, popísané v trojičných pojmoch.

V ten deň boli učeníci v dome všetci spolu. Hukot, prudký vietor a oheň, ktoré sprevádzajú zoslanie Ducha, sú typickými starozákonnými znakmi Božej prítomnosti a teofánie. Lukáš opisuje nové zjavenie a pôsobenie Boha v dejinách.

Bolo to dávno… keď sa obdobie môjho noviciátu chýlilo ku koncu, provinciálna predstavená sa ma opýtala, čo bolo pre mňa najťažšie. Moja odpoveď znela „Rozdiel medzi realitou a ideálom.“ „Ako to myslíš?“

Žiť kresťanský život, život viery, znamená byť si vedomý nezištného daru a intímneho vzťahu priateľstva a lásky s Bohom. Čítanie z Jánovho listu opäť zdôrazňuje túto nesmiernu pravdu o iniciatíve Boha, ktorý miluje človeka ako prvý a ktorého láska nás robí schopnými milovať iných.

Prechádzajúc Pezinkom, Svätým Jurom na ceste do Bratislavy pozorujem z okna vlaku vinice na okolí. Hoci toho roku s malým oneskorením, predsa len sa začínajú zelenieť ich nové výhonky.

Zo všetkého najviac sa zaujímajú sami o seba, sebavedomí, odvážni, zameraní na úspech, na slávu, často leniví využívať možnosti, ktoré majú, niekedy povrchní a až veľmi dobre ich charakterizuje „selfie“…

Dve scény záverečnej časti Jánovho evanjelia, ktoré sú časovo oddelené ôsmimi dňami, majú spoločného menovateľa: uzavretosť.

Stať z evanjelia pre dnešnú nedeľu je iná ako zvyčajne. V drvivej väčšine prípadov tieto texty opisujú Ježiša, ktorý niečo povie alebo urobí. V tomto evanjeliu Ježiš nie je… veď práve o to ide.

Počul som minule takúto otázku: „Čo je to za chorého Boha, v ktorého vy, kresťania, veríte? Najprv vymyslí prikázania, ktoré nedokážeme nikdy úplne dodržať, a keď, pravdaže, zlyháme, tak sa urazí a chce všetkých poslať do pekla.